Čo bol ten impulz, ktorý ťa naplno priviedol k cyklistke?
Bicykle sa mi páčili odjakživa, ale u nás v rodine nebolo bežné, aby dospelí bicyklovali. Bicykel sa chápal len ako dopravný prostriedok. Vlastný bicykel som preto dlho nemala. Výnimkou bol ujo, ktorý ma zobral na môj prvý MTB maratón. Veľmi sa mi to páčilo. Keď som sa konečne odhodlala kúpiť si vlastný bicykel, nemala som odpoveď ani na základnú otázku: „Kde na tom bicykli chceš jazdiť?“.
Už som takmer kúpila BMX z bazáru, ale našťastie mi kamarát ponúkol na predaj svoj enduro bicykel. Myslím, že toto bol ten zlomový moment. Dostala som sa do partie ľudí, ktorí sa v bicykloch vyznali a jazdili pre radosť. Naučila som sa jazdiť v teréne, chodievali sme spolu na cyklodovolenky, napríklad do Saalbachu a na Rychlebské stezky.
V cyklistike máš rada pestrosť disciplín. Ktoré všetky robíš?
To asi záleží, či sa na to pozeráme ako na súťažné disciplíny alebo ako na niečo, čo si rada zajazdím len tak pre radosť. Pokiaľ ide len o zábavu, nerobím rozdiely. Cestný s kamarátmi, horské XC, endurko v Rychlebských Stezkách, pumptrack na kondičku… Keby bola taká možnosť, využila by som aj časovkársky špeciál a touring s brašnami. Ak to má dve kolesá, hoďte to po mne! Teda skúšala som aj jednokolku, ale to je pre mňa slepá ulička.
Boli časy, keď som mala v byte aj 5 bicyklov a bolo mi málo… Nie je bohužiaľ reálne plnohodnotne využívať všetkých päť a popritom chodiť do práce a mať aj iný život. Takže postupne som tento počet redukovala a optimalizovala, až som sa dostala k číslu tri: cestný bicykel, full s nižšími zdvihmi určený na MTB maratóny a samozrejme starší bike, o ktorý sa nemusím príliš strachovať ako commuter.
Pretekám na ceste a na MTB. To mi musí nateraz stačiť. Absolvovala som aj pár enduro pretekov, ale už som z toho vyrástla.
Jazdíš cestnú cyklistiku aj MTB. Nerobí ti problém prepínať medzi týmito dvoma svetmi?
Vôbec nie. Naopak, veľmi dobre sa to dopĺňa a odporúčam každému cestnému cyklistovi, ak má takú možnosť, aby jazdil aj MTB. Každá disciplína ťa môže naučiť niečo nové.
Áno, je to trochu šok, keď po dlhšom čase presedláš z cestného bicykla na horák a zrazu sedíš ako v kresle, ruky máš naširoko od seba a tvoj mozog odmieta pripustiť, že tie korene proste len prejdeš a nič sa ti nestane, ale to sa rýchlo „vstrebe“.
Naopak, MTB jazdci môžu profitovať z toho, ako jednoduché je natočiť kilometre na cestnom bicykli, alebo zostať v tej správnej tréningovej zóne.
S cyklistikou si naplno začala len nedávno, čiže dobre si ešte pamätáš svoje úspechy aj neúspechy, ktoré to prináša. Máš recept na to, ako prekonať neúspech?
Ani nie, ešte som žiaden nezažila. Hehe, nie. Samozrejme, boli už aj sklamania. Neúspech je však len uhol pohľadu. Pre každého to môže znamenať niečo iné. Vezmi si napríklad tieto moje dva tohoročné výsledky: 2. miesto na Škoda Svätojurskom MTB maratóne a 5. miesto na Gran Fondo Bratislava. Ktorý výsledok je podľa teba úspech a ktorý neúspech?
Okamžitá reakcia v cieli bola radosť z druhého miesta a sklamanie z piateho, ale časom sa pocit sklamania dostavil práve pri tom MTB maratóne. Spravila som vtedy technickú chybu a došla som s veľkou a zbytočnou stratou. Naopak, svoj výkon na Gran Fondo som zobrala na milosť. S prípravou, akú som vtedy mala, nebola šanca udržať tempo v kopcoch s tými najlepšími. Vedela som to už pred štartom, mali to byť tréningové preteky, ale človek vždý dúfa, že možno predsa len motyka vystrelí…
V cestnej cyklistike to nie je len o kondičke. Vstupuje tu do hry veľa faktorov a teda aj možností, kde urobiť chybu či, naopak, získať nečakanú výhodu. MTB je v tomto oveľa férovejší šport. Jazdec sa musí spoliehať len na svoje vlastné sily.
Ja sa neúspechmi priveľmi nezaťažujem, ale vždy svoj výkon po pretekoch zanalyzujem, aby som si z toho zobrala ponaučenie. Najviac zamrzí, keď vidíte, ako sa iní zlepšujú a vy stagnujete. Vtedy si treba položiť otázku, čo robia inak a či sme ochotní obetovať tomu zlepšeniu rovnako veľa ako oni.
Ak nie, tak potom je v poriadku, že vás predbehli. Zaslúžia si to. Neznamená to, že by ste si tie preteky nemali užiť. Na tejto úrovni to všetci robíme pre seba, nikomu nič nedlžíme, nikto nás za výkon neplatí. Treba sa poučiť z chýb, stanoviť si reálne ciele a nestarať sa o to, čo si myslia ostatní.
Venuješ sa aj iným športom?
Ako sa to vezme. Predtým, než ma cyklistika naplno pohltila, bolo oveľa jednoduchšie nájsť si čas na iné aktivity, ale teraz už ostatné športy nazývam jednotným hanlivým výrazom „kompenzačné cvičenia“. V zime si idem občas zabehať. Mám aj pravidelné kondičné tréningy v posilňovni. Mám veľmi rada korčule – inline aj dvojradové. Oprášim ich tak 2- či 3-krát za sezónu. Medzi pretekmi by bolo kontraproduktívne privodiť si svalovicu na korčuliach.
V sezóne 2024 si okrem jedného kola odjazdila celú Škoda Bike Open Tour. Ako spätne vnímaš túto sériu?
Bol to pre mňa taký návrat k MTB. Aj vďaka možnosti odjazdiť túto sériu som sa odhodlala kúpiť si nový bicykel (sériu som začala na svojom starom a neskôr na priateľovom, ktorý nebol celkom ideálny). Uvedomila som si, ako ma baví spoznávať krajinu týmto spôsobom a že sa chcem tejto disciplíne venovať viac, nielen okrajovo.
Máš svoju obľúbenú trať na ŠBOT?
Najlepšie sa cítim na domácich tratiach – Stupava a Svätý Jur, ale veľmi som si užila aj Horal, kde sme išli na Kráľovu hoľu. Celkovo sa mi páčila tá rôznorodosť. Tým, že sa preteky konajú v rôznych kútoch Slovenska, aj povrch a podmienky sú zakaždým iné.
Aké pocity prežívaš pred pretekmi? Je tam napätie, adrenalín, alebo si v pohode a ideš si to užiť?
Asi všetko dokopy. Bez toho adrenalínu by to nebolo ono. Snažím sa ale držať svoju predštartovnú nervozitu pod kontrolou. Niekedy to ide lepšie, niekedy horšie. Sú preteky, kde viem, že budem trpieť od začiatku do konca a nedá sa povedať, že by som si ich išla vyslovene užívať, ale to sú obvykle kratšie trate, časovky do kopca a podobne. Častokrát práve MTB preteky patria k tým, na ktoré sa vyslovene teším už na štarte. Naopak, najviac stresu zažívam pred cestnými pretekmi s hromadným štartom. Idete v balíku s neznámymi ľuďmi vo veľkej rýchlosti a treba sa naozaj pekelne sústrediť.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Ako riešiš výživu a stravovanie počas tréningov a pred pretekmi?
Príliš to nepreháňam s presným dávkovaním, ale uvedomujem si, že strava je veľmi dôležitá nielen na pretekoch, ale už počas tréningu. Chcem predsa, aby môj tréning bol efektívny a aby som rýchlo zregenerovala. Pred pretekmi si obvykle spravím stravovací plán, no nie vždy ho aj dodržím. Mám nejakú teóriu o tom, ako pôjdem, ale potom sa už častokrát riadim skôr intuíciou a prispôsobujem sa tomu, ako sa zrovna cítim. Ešte mám čo vylepšovať v tomto smere. O stravovaní mimo pretekov a tréningov radšej pomlčím, asi by som nešla dobrým príkladom.
Máš nejaké športové vzory? Nemusí to byť len cyklistika.
Nie som prototyp „fanúšika“, nezbieram podpisy na dresy, ale zahrať si Carcassonne s Urškou a Pogačarom by bol určite skvelý zážitok. Kedysi som obdivovala zjazdárku Rachel Atherton. Nemala medzi ženami konkurenciu.
Pamätám si aj na to, ako Manon Carpenter v roku 2017 oznámila, že končí s downhillom, lebo si uvedomila, aké to je nebezpečné. To bol pre mňa silný moment, dovtedy som mala pocit, akoby priznať niečo podobné bolo tabu. Navyše v športe, kde ženy neustále musia obhajovať svoje miesto. Týmto si ma získala.
Teraz mám skôr také lokálne vzory – veľmi držím palce našej Viki Chladoňovej a dúfam, že spraví dieru do sveta. Neustále žasnem nad tým, čo dokáže Janka K. Števková. Zopár vzorov mám aj medzi pretekármi z Race through Slovakia, ktorých príbehy vo mne silno rezonujú. Vladimír Žvak, Laco Branický, Miro Beleščák, Lucka Fabianová, Martina Boháčiková, Lívia Štofilová… Asi by som mohla menovať ešte veľmi dlhý zoznam tých, ktorí ma inšpirujú alebo ktorých výkony obdivujem.
Si členkou tímu WLRM. Aké výhody ti to prináša a odporúčala by si aj ostatným cyklistkám nájsť si svoj domovský tím či klub?
Je to určite veľká výhoda oproti tomu, keď niekto jazdí sám alebo len s partiou kamarátov, kde sa všetko prispôsobuje najslabšiemu (malo by sa). Najmä pri cestných pretekoch je to poznať. V tíme už sa dajú uplatňovať aj stratégie, vieme si navzájom pomôcť. Mimo pretekov to potom sú tréningové jazdy – ak sa chcete zlepšovať, je dobré obklopiť sa tými najlepšími. Nie každému ale táto súťaživosť a klubová kultúra sadne.
Treba sa zmieriť aj s tým, že sa netočí celý svet len okolo vás. WLRM je stále predovšetkým partia kamarátov, ktorí si založili klub, lebo ich spojila vášeň pre cyklistiku. Zároveň sa im však podarilo posunúť ho až na hranice amatérskej výkonnostnej cyklistiky. To čo predvádzajú Ľubo Murárik, Fero Pašek či Dominika Pokryvačová by ste od bežných hobby cyklistov asi nečakali.
Ako vyzerá tvoj bežný tréningový deň?
Túto otázku by som možno aj preskočila, neviem, či tu mám čo zaujímavé povedať. Bežný deň vyzerá asi tak, že po práci sadnem na bicykel a jazdím do západu slnka. Nič špeciálne. Nemám žiadnu rutinu.
Máš aj svojho trénera, alebo si dostatočne cieľavedomá a dokážeš si stanoviť, v čom sa potrebuješ zlepšiť a na čom popracovať?
Skúsila som aj prípravu s trénerkou, ktorá mi písala, ako, kedy a koľko jazdiť a v akej intenzite. Bolo to veľmi efektívne a bavilo ma to. Stále ale zápasím s nedostatkom času. Keď prišlo leto a všetci začali jazdiť vonku, musela som si vybrať, čo všetko obetujem pretekaniu. Nie je to len každý tretí víkend v mesiaci, ale ak som chcela pokračovať v štruktúrovanom tréningu, už som nemohla jazdiť s kamarátmi, je totiž veľmi ťažké zladiť svoj individuálny tréning s tým, ako ide partia. Od tréningov som teda upustila, ale snažím sa aspoň striedať intenzívne a ľahké dni. Formu ladím obvykle len týždeň pred pretekmi.
Chodíš trénovať a jazdiť aj do zahraničia?
Áno. Ísť na jar niekam do tepla, kde už sa dá jazdiť v krátkych bibsoch, je na nezaplatenie. Na jeseň to je zas taká príjemná bodka za sezónou. Ak sa podarí, tak aj letnú dovolenku trávim niekde v kopcoch na cestnom bicykli. Je to najlepšia kondičná príprava a relax zároveň. Najradšej mám Slovinsko a Malorku. Krásne boli aj Dolomity, ale na Malorke je oveľa menšia pravdepodobnosť, že vám počas cyklodovolenky nasneží.
Aká je tvoja zimná príprava?
Zimu začínam tým, že si najprv oddýchnem od bicykla. Nájdem si vždy nejaké hobby. Minulý rok to bolo kreslenie, teraz ma chytili krížovky. Po novom roku už začneme seriózne pracovať v telocvični dvakrát do týždňa. Dvíhanie činiek a tak podobne. Mám aj trenažér, ale úprimne a z celého srdca ho nenávidím. Nepoznám väščiu nudu než točiť kľukami naprázdno v obývačke. Je to ale výborný pomocník na tréning podľa výkonnostných zón a aj hodinka večer po práci sa na prvých jarných pretekoch ukáže. Tú hodinku raz či dvakrát do týždňa zvládnem bez následkov na mentálnom zdraví.
Ako vyzerá tvoj oddychový deň, keď regeneruješ?
Rada by som povedala, že idem na masáž a do sauny, ale pravdepodobnejšie je, že v také dni buď dobieham zanedbané povinnosti v domácnosti, alebo sa snažím byť čo najviac so svojou rodinou, najmä s malým synovcom. Občas to je napokon namáhavejšie než tréning.
Ohľadne vybavenia na cyklistiku a aj samotných bicyklov máš nejaké obľúbené značky?
Dlho som hľadala dobrú prilbu. Najprv som chcela byť rozumná a uspokojiť sa so zlatou strednou cestou, potom som už bola aj márnivá, ale skončila som s prilbou, ktorá síce dobre vyzerá, ale celkom mi nesadla. Po sérii neideálnych nákupov som si povedala, že lacnejšie je investovať do kvality hneď od začiatku. Teraz mám POC Ventral AIR a zatiaľ som spokojná. Konečne mám kam strčiť okuliare, je ľahká a aj vyzerá dobre. V bezpečnosti nerobím kompromisy, aj po tejto stránke je to topka. Od POC mám aj chrániče na kolená.
Páči sa mi tiež MAAP, ktorí prinášajú trendy v dizajne dresov. Vnímam aj to, keď sa značka snaží budovať komunitu a robiť niečo navyše. Asi aj preto má väčšina cestných cyklistov v Bratislave doma aspoň nejaký kúsok z dielne Isadore. Keď raz budem veľká, chcela by som mať bicykel od TIME. Ich karbónové rámy sú povestné kvalitou a vyrábajú ich tu na Slovensku.
Aké najkurióznejšie zranenie si prekonala?
Asi to, keď som sa pri ležérnom presune cez mesto na enduro bicykli vysypala na nábreží. Nevšimla som si pod napadaným lístím obrubník. Človek jazdí v bikeparku bez nehody a potom sa dokaličí na rovnej ceste medzi deťmi na odrážadlách. Na prvý pohľad sa nič nestalo, len ma tak jemne šmyklo na bok. Ale dva mesiace som mala opuchnutý členok ako balón a nemohla som jazdiť. Nie je to jediný „mestský“ pád, ktorý sa mi stal. Aj preto nedokážem pochopiť, keď niekto nenosí prilbu, lebo ide „len po meste“.
Čo by si odkázala cyklistkám, ktoré premýšľajú nad svojimi prvými pretekmi, ale nevedia nabrať odvahu?
Asi to, že preteky sú len také ťažké, aké si ich urobíte. To platí najmä pri MTB maratónoch. Pri cestných pretekoch s hromadným štartom sa očakáva, že už budete vedieť jazdiť v skupine. Dnes už je veľa možností, kde sa táto zručnosť dá natrénovať. Na hromadný štart vás ale nič nepripraví. Treba skočiť do vody a plávať najlepšie, ako viete.
Napríklad na L’Etape Slovakia pripravili tento rok aj špeciálne ženské grupeto – boli v ňom skúsení jazdci, ktorí sa mali postarať o to, aby sa začiatočníčky na pretekoch cítili bezpečne. Jednoduchšie to už ani nemôže byť. Najväčšia nervozita vždy panuje v prednej časti pelotónu, smerom dozadu sa nálada uvoľňuje, no zároveň narastá počet začiatočníkov, ktorí sa môžu správať nepredvídateľne. Je skvelé, ak si nájdete menšiu skupinku s podobnou výkonnostnou úrovňou a tej sa potom držíte. Veľmi to pomáha.
Ďakujem Bianke za skvelý a zábavný rozhovor a prajem jej úspešný štart do novej sezóny. Počas novej sezóny Škoda Bike Open Tour možno budete mať to šťastie a stretnete sa s ňou na niektorom z maratónov v sérii.
