Martina Boháčiková je rozhodne zaujímavá žena a cyklistka, s ktorou som musel urobiť rozhovor a skutočne stojí za to. Sám som si naše rozprávanie dokonale vychutnal.
Predpokladám, že na bicykli si, ako väčšina z nás, jazdila už odmalička. Kedy ale nastal ten moment, keď si si povedala, že sa cyklistike ideš venovať naplno?
Keď som sa prisťahovala do Bratislavy, chcela som si nastaviť aj športovú rutinu, ako prevenciu pred hnitím tela a úpadkom mysle :D. Verím v silu pravidelných úkonov, keď aj v malých krokoch, ktoré vedia časom pri troche trpezlivosti a odhodlania, zmeniť od základu fungovanie a kvalitu života, čo sa mi potvrdilo aj s pohybom.
Paradoxne, môj obľúbený bicykel prišiel na rad po behu a fitku až tretí. Nevedela som, aké možnosti mám v okolí a na mesto som sa necítila, až na krátke obchôdzky na skladačke. Neboli to však objemy, ktoré by sa dali považovať za športovú aktivitu.
Výraznejší zlom nastal, keď som si v roku 2021 zadovážila zánovný CTM TRANZ 1.0 a začala brázdiť cestičky popri Dunaji. Postupne do konca roka som si nastavila 60 km denne po rovine so zhruba hodinovou rezervou na zbieranie odpadkov pri východe slnka. Spojila som príjemné s užitočným a krásne som sa nabudila do nového dňa. Na stúpania som narazila pomenej, zväčša keď som sa vybrala na huby do Malých Karpát. Pravidelnejšie som začala s kopcami až v máji 2022.
Keďže si z Bratislavy, na výjazdy bežne chodíš aj do Maďarska či do Rakúska. Chodievaš pravidelne trénovať aj do zahraničia?
Posledné mesiace som sa zamerala viac na výškové metre, preto už aj rakúske roviny jazdím málokedy a rutinne chodím skôr vertikálnejšími bratislavskými či malokarpatskými cestičkami 🙂 . Do zahraničia idem sem-tam za dobrodružstvom v rámci dovolenky a verím, že toho bude čím ďalej, tým viac. Posledné roky však obmedzujem lietanie, čiže preferujem kombináciu vlak plus bike, čo mi možnosti aktuálne trochu zužuje.
Máš nejaké obľúbené destinácie v zahraničí?
Nemám toho zatiaľ veľa precestovaného. Všeobecne mám veľmi rada Taliansko, no cyklisticky sa naň ešte len chystám, podobne ako aj na Slovinsko.
Slovensko je krásna krajina a ponúka nekonečné rovinky na juhu, ako aj výživné kopce na severe. Ktoré miesta doma rada navštevuješ?
V rámci RTSK (Race through Slovakia) v máji som mala možnosť pozrieť sa veľmi zbežne do ďalších krásnych kútov Slovenska (napr. okolie Poľany, Čierneho Balogu,..). Určite sa na niektoré miesta vrátim a tiež mám ešte čo objavovať. Najviac milujem lesy a čím viac sa výkonnostne a silovo posúvam, tým viac sebavedomia mi to dáva do plánovania výletov bez ohľadu na výškový profil trasy. Otvára mi to možnosti, dáva slobodu.
Ako vlastne vyzerá tvoj bežný deň? Je o tebe známe, že sadáš na bike veľmi skoro ráno.
V pracovné dni vstávam o druhej alebo tretej – podľa toho, či idem v ten deň do kancelárie, alebo pracujem z domu. Čo sa dá, nachystám už deň vopred – teda oblečenie, vodu, jedlo, ponabíjam svetlá, skontrolujem technický stav „vozidla“ 😀
Snažím sa neodkladať budík, keďže každá minúta mi je ráno drahá. Radšej si ten čas ušetrím ku káve na presviedčanie sa, že som rada, že už nie som v posteli :D. Nikdy som nebola ranné vtáča a na pravidelné vstávanie do tmy si asi nezvyknem. Preto sa k tomu staviam pragmaticky – na bicykel chcem ísť, inak mi to nevychádza, tak sa otrasiem, oblečiem a vyrazím za aktuálnou rutinou (>100 km, >2000 výškových m). Trasy často prispôsobujem nielen výškovému profilu, ale aj počasiu či premávke.
Po návrate si dám rýchlu sprchu a „kozmonautický drink“ s potrebnými živinami a vitamínmi. Potom buď skočím do nachystaného „business casual outfitu“ a idem na skladačke pol kilometra do práce, alebo zostávam pracovať 8,5 hodiny z domu s mačkou Ziggy v lone.
Večer si opäť nachystám všetko potrebné, aby som ráno mohla bezstarostne vyraziť z domu. Spať sa snažím aspoň 7 hodín, no stáva sa, že sa niekedy zabavím napríklad odvzdušňovaním brzdy či vylievaním vody z ložísk, alebo sa proste začítam či zapozerám do filmu…
Raňajkuješ takto skoro ráno? Nemáš s tým problém?
Raňajkujem, koľko sa len do mňa vojde, nech toho nemusím brať veľa na jazdu. Zväčša mám pečivo s džemom a kávu. Na raňajky sa častokrát priam teším, keďže sa mi osvedčilo vďaka lepšiemu spánku a tým aj regenerácii ísť spať hladná.
O koľkej chodíš spávať? Asi veľmi skoro, pretože deficit spánku by sa prejavil na tvojich výkonoch?
Cez týždeň sa snažím byť do ôsmej v posteli, no ak sa mi podarí, spím aj sedem či osem hodín, ráno sa tomu telu akosi nechce, o to horšie, ak sa nezadarí pospať ani toľko. Väčšiu silu v nohách cítim popoludní, no na druhej strane ma jazda ráno krásne nakopne do nového dňa. Rutinu popoludní si ani nastaviť neviem, kvôli rôznorodosti pracovného kalendára.
Viem, že si sa zúčastnila viacerých komunitných jázd, ale zúčastnila si sa aj nejakých pretekov?
Zúčastnila som sa spomínaného RTSK (1019 km a 11636 výškových m za 64,5 hod) a koncom septembra dvojdňových ultra pretekov Moravia Gravel Ultrabikers, čo bolo 333 km a 5500 výškových m). Ani na jedno z podujatí som však nešla za účelom pretekať. To by som si potrebovala ideálne dať aj nejaký deň oddych, a to som nemala úplne v pláne.
V máji som si chcela vyskúšať bikepacking so spaním v spacáku vonku a tiež zistiť, aký objem viem dať naraz bez spánku, čo bolo na moje obrovské prekvapenie nakoniec 580 km a cca 6700 výškových m, keďže dovtedy som si dala najdlhšiu len jednu 300-kilometrovú jazdu. Popravde, neverila som si natoľko, že sa dostanem tak ďaleko, že som trasu z východu naspäť do Bratislavy naplánovala úplne diletantsky a posledný deň som viackrát poblúdila a niekoľkokrát improvizovala.
V septembri som zase išla na Moravu za zážitkami s kamošmi a užiť si nové kraje a terény na graveli.
Ešte píšeš básničky, alebo – ako ty hovoríš – situačnú cyklo-poéziu? Prečo v angličtine?
Sem-tam sa na Strave nejaká mihne, no netlačím na pravidelnosť, nechávam tomu voľný priebeh a niečo zosmolím, keď mám potrebu zdieľať nejakú myšlienku či humornú situáciu. Na druhej strane, keď mám chuť, tak to ide samo. Keďže je to zväčša len taký infantilný výplod nízkej umeleckej hodnoty na zachytenie napríklad aktuálnej meteorologickej situácie či mentálneho stavu s tým spojeného.
Často mi idú myšlienky v angličtine, či už kvôli práci, či kvôli počúvaniu „podcastov“, a preto mi je to prirodzenejšie a tiež oveľa jednoduchšie spísať v angličtine ako v rodnom jazyku. Netreba tiež skloňovať a o to ľahšie sa rýmuje. Bolo však pár vecí aj v slovenčine, dokonca jedna v taliančine.
Premýšľaš počas jazdy nad nejakými zásadnými vecami, usporadúvaš si myšlienky, alebo len tak nechávaš plynúť rytmus pedálovania?
Jazdím hodiny denne sama, častokrát po tme. Premýšľanie je môj druhý šport. Hlavne keď to ide ťažko, tak si idem všetky imaginárne svety a paralelné vesmíry, aby som sa udržala v nálade. Myšlienky sa rôznia od podmienok, aktuálneho rozpoloženia, či situácií. V náročnom stúpaní vymýšľam, ktorý set svalov okrem mimických viem ešte zapojiť. V daždivý deň sa motivujem nastavením si nejakého minimálneho cieľa, ktorý si za jazdy pripomínam. V každom prípade sa snažím udržať si pozitívne nastavenie mysle. Negativizmus ma ešte nikdy nikam neposunul.
Koľko bicyklov v súčasnosti máš a aké modely?
Mám tri. Hliníkový gravel Cannondale Topstone 2 Rainbow Trout, karbónový cestný Specialized Aethos Expert a železnú skladačku Esku po dedkovi.
Asi hlúpa otázka, ale chýba ti ešte nejaký bicykel, o ktorom snívaš?
Posledné týždne intenzívne premýšľam o „MTB-čku“, či už z praktických dôvodov, mať niečo dravšie na zimu, alebo sa ísť len tak niekedy vyskákať do lesa. Na graveli to nie je úplne ono. Nemám zatiaľ vyhliadnutý konkrétny typ ani značku.
Počul som, že svojim bicyklom dávaš aj mená, je to pravda?
Jasné, čoby nie 😊. Inšpirujem sa zväčša farbou a tak sa môj gravel volá „Intergalactic Plum“, lebo je fialový a trblietavý. Prvá mi napadla zelenina. No ako by slušná časť populácie prijala, že sa každé ráno vozím na baklažáne? 😀
Teraz vážne. Cesťák je nazvaný po moruši (mulberry) „Supersonic Berry“, ktorý má na prvý pohľad tmavú bordovú farbu a tiež som si myslela, že budem na karbónovom bicykli zrazu super rýchla. Skladačku Esku po dedkovi Antonovi som sa rozhodla prestriekať farbou mojej obľúbenej zmrzliny, preto „Tony Pistacchio“…
Budúce MTB by mohla byť napríklad nejaká rádioaktívna limetka alebo citrón.
Preferuješ rovinky alebo kopce?
Kopce, no niekedy detskú dušu poteší aj „semi-flat“ gravelovačka peknými lesmi, lúkami či poliami.
Máš nejaký športový vzor?
Svet je plný zaujímavých ľudí so svojim unikátnym príbehom, ktorý vie v niečom inšpirovať. Nemám však konkrétne športové ciele a tým ani športový vzor. Snažím sa postupne objavovať a napĺňať svoj potenciál, bez nutnosti porovnávania sa so schopnosťami či úspechmi hocikoho iného.
Bicyklovanie mi pomáha nielen fyzicky či mentálne silnieť, no tiež zisťovať, čoho som schopná a čo mi robí radosť. Zároveň, keď sa obzriem za svojimi výkonmi napr. spred roka a vidím, ako som sa posunula, napĺňa ma to veľkou vďačnosťou. Držanie sa svojich hodnôt či cieľov a pravidelné oslavovanie svojich malých/veľkých úspechov mi dáva oveľa viac, ako by mi kedy mohlo dať naháňanie sa za nejakým „ideálom“.
Vzhľadom na tvoje výkony je dobré spomenúť, že si vegánka. Nie je náročné vybrať si, čo so sebou na cestu?
Nie je to problém na bežný každodenný výjazd okolo 100 km – a so správnym „set-upom“ tašiek ani na 1000 km. Potrebujem počítať s tým, že nie vždy narazím na potraviny či „vegan-friendly“ stravovacie zariadenia. Radšej si ponosím nejaké to kilo navyše v podobe uvarenej ryže, lepeňákov s tofu či pol kila datlí…
Potom to môže vyzerať aj tak, že na ultra gravel preteky na Morave si nabalíš plnú podsedlovku jedla a si rád, že si fakt nešiel pretekať.
Minulý rok si absolvovala svoj prvý bikepacking výlet do Talianska. Pribudli ti tento rok nejaké nové destinácie na bicykli?
Bol to môj prvý sólo výlet bicyklového typu, zároveň do mojej obľúbenej krajiny. Ak nerátam tak 10 rokov dozadu, keď som sa odviezla vlakom so skladačkou do Budapešti a tam som si týždeň „korzovala“ s nájazdom maximálne 20 km denne. Aj to malo svoje čaro a zodpovedalo to môjmu vtedajšiemu výkonu a schopnostiam. Taliansko som si užila viac-menej gastro-turisticky. Za 8 dní som prešla 930 km prevažne rovinou cez 8 väčších miest na severe.
Tento rok, začiatkom septembra, som sa na poslednú chvíľu pridala ku chalanom z Cykloshopu a dali sme si bikepacking z Innsbrucku do Bratislavy za tri dni (620 km, 5800 výškových m) s prespávaním po vonku. Tu som veľmi pociťovala, že som vegánka a spoliehala sa na zásobovanie sa v potravinách. Možnosti v reštauráciách boli pre mňa priam žalostné. Posledné nedeľné ráno, keď sme konečne natrafili na otvorený podnik, chalani si dopriali trojitý ham&eggs, zatiaľ čo ja som pokorne pozerala na dve lyžičky džemu na tekvicovom chlebe.
Oslavuješ v týchto dňoch pol milióna výškových metrov. Za aké obdobie to zhruba je?
Je to za tento kalendárny rok (1. 1. 2023 – 8. 10. 2023). Asi od júna som jazdy ešte viac nakondenzovala na aktuálnych približne 2200 výškových m na 100 km.
Vzhľadom na to, že pravidelne športuješ a jazdíš v každom počasí, tak vlastne aj otužuješ. Bývaš vôbec v priebehu roka chorá?
Tento rok som bola prechladnutá raz v auguste, keď som v horúčavách zaspávala v prievane. Áno, nepoložili ma zimné premoknuté jazdy a ani naposledy 16 hodín v chladnom daždi, no „prefúklo ma“ v postieľke… Inak si musím zaklopať, aký som nezmar.
Ďalšia otázka je stručná – pády, zranenia?
Otázka je možno stručná a ak by som mala tak aj odpovedať, tak zranenia boli a budú. Patrí to k tomu, rátam s tým a vlastne som sa už aj transformovala do formy len kosť, svaly a chrasty. Napriek aktívnemu detstvu som si však zlomeniny začala zbierať až teraz, od rebra, prst až po nos, a tu by to aj mohlo skončiť.
Máš nejaké nezabudnuteľné výjazdy, ktoré sa nezmazateľne zapísali do tvojich spomienok?
Určite nikdy nezabudnem na augustovú výzvu s kamošom Dalim. Keď s týmto nápadom prišiel, dať si v nedeľu 6. 8. 2023 Everesting na Strmine, prišlo mi to ako dobrý vtip. Nenapadlo mi, že by som toho bola niekedy schopná a už vôbec nie tak skoro.
Na tento rok som chcela dať aspoň jednu 500 km jazdu a pokračovať v pravidelnom bicyklovaní. Inak som na seba veľké nároky nemala. Strminu som dovtedy bola tak 7-krát (ak rátam aj nočné mory). Takže som odpovedala: „Áno, prečo nie? Poďme do toho!“
Malo sa to konať o pár dní, tak som si toto stúpanie zaradila do rannej rutiny aspoň 4-krát po sebe, nech si zanalyzujem prostredie. Rozdelila som si kopec na menej príjemné úseky a na tie, kde si viem oddýchnuť a nakoniec som sa na Strminu dokonca tešila. No ako sa dátum blížil, vyzeralo to na celodenný chladný dážď. Žiaľ, predpoveď sa tentokrát nemýlila a keď som ráno pozerala z okna na ten „Mordor“, tak som si povedala, že vyšliapať to aj 5-krát bude dosť, nie to ešte 37-krát, ale že skúsme.
Zbalili sme zásoby a bicykle a odviezli sa cez Borinku pod kopec, nech máme základňu čo najbližšie. Hneď po prvom výstupe sme boli premočení a každý zjazd nás vymrzol až na kosť. Boli sme nabalení na letnú jazdu aj kolou a nealko pivami, no čím ďalej tým viac sme túžili po horúcom čaji, polievke a deke.
Takto sme však na prestávkach po piatich otočkách aspoň dlho neposedávali a tešili sa na ďalší výstup so slovami: „Dáme ešte raz?“, i keď nám zostávalo ešte omnoho viac.
Pomáhalo nám sústredenie sa na aktuálny stav, motivovali sme sa v spoločnom tempe a snažili sa ozvláštňovať si jednotlivé stúpania najmenšími detailami. Mali sme pár kríz a chvíľami to vyzeralo, že aj Gerlaching bude v týchto podmienkach výhra, no šli sme ďalej a keď sme po 19-tich otočkách prekročili výškovú hranicu basecampu, povedali sme si, že už nie je cesty späť. Takto sme si odmakali prvý Everesting od šiestej rána do pol desiatej večer – a vlastne doteraz to celé spracovávam.
Bolo to zatiaľ psychicky to najnáročnejšie, čo som (na bicykli) absolvovala, a to hlavne kvôli nekonečnej zime a ku koncu už aj siahodlhej monotónnosti, na ktorú po daždivom dni nezostával „mentál“…
Poďme sa teraz trochu pozrieť na teba nie ako na cyklistku, ale očami bežného človeka. Na Instagrame máš okrem iného napísané, že máš rada zbieranie hríbov, šiješ a venuješ sa záhradke. Sú to tvoje koníčky okrem cyklistiky?
Mala som vždy veľa energie a čas som sa snažila vypĺňať rôznymi záľubami. Teraz je tá hlavná voľnočasová zábava bicykel. Energia zostala, len tie dni sú krátke. Od pomáhania v komunitnej záhrade v Novej Cvernovke som prešla na balkónové hriadky, od šitia šiat na opravu svojho poškodeného cyklooblečenia a hríby sem-tam vybehnem pozrieť na bicykli. Zvykla som ešte často piecť a „veganizovať“ obľúbené recepty, teraz častejšie jem.
Máš mačičku Ziggy, máš aj iné zvieratká?
Áno, mám Ziggy Stardust, pomenovaná je po Bowiem a ešte mám dážďovky. Tým som však mená nedala, keďže je ich veľa, ťažšie sa rozoznávajú a recyklujú sa takmer tak rýchlo ako samotný kuchynský odpad.
Aký bol tvoj najväčší detský sen? Podarilo sa ti ho naplniť v dospelosti?
Vlastne si svoj detský sen práve žijem. Každý deň sa bicyklujem, nemusím jesť mäso a môžem mať načaté štyri rôzne džemy zároveň. Na čo si spomínam je, že som vždy chcela cestovať, vidieť svet a z toho sa mi snáď niečo podarí aj na bicykli.
Tiež si tak skromne snívam, že budú cyklisti na ceste akceptovaní a zbytočne neohrozovaní – často kvôli pár sekundám. Samozrejme, aby sme boli zodpovednými členmi cestnej premávky, potrebujeme sa aj my podľa toho správať.
Keď si chceš urobiť radosť, akú vec urobíš ako prvú?
Idem do mesta na nejaký chutný a farebný vegan koláč, alebo aj dva.
Aké máš plány do budúcna, čo sa cyklistiky týka?
Nemám konkrétne plány, no chcem určite viac pocestovať a dať si ešte nejaké výzvy, možno aj ďalší Everesting (pre zmenu za sucha). Stále sa chcem učiť servisovať si bicykle. Baví ma to a šetrí mi to čas. Naďalej si chcem trénovať telo a myseľ a postupne si viac a viac veriť, a možno časom zaviesť aj nejaký ten „rest day“.
