Mnohí cyklisti, ktorí plánovali ísť na túto trať, sa v priebehu sezóny poctivo pripravovali. Tiež som nechcel nechať nič na náhodu a postupne si zvyšoval záťaž.
Prvou väčšou skúškou bol parametrami podobný maratón Drásal v Českej republike, kde bolo pekelné teplo. Dva týždne neskôr som absolvoval chatový výlet v pohorí Malá Fatra. V jeden deň som prešiel 4 horské chaty, kde boli parametre trate cca 120 km a 4000 výškových metrov. Tiež to bol ultimátny výlet. 🙂
Všetko išlo podľa plánu, dá sa povedať, že až príliš ideálne. Posledný víkend pred Horalom boli cestné preteky Nay Gran Fondo. Mal to byť posledný kúsok puzzle do celku. Čo čert nechcel a čomu som sa chcel vyhnúť, to bol práve pád na ceste. Nepodarilo sa.
Preteky som síce dokončil, ale odniesol som si celkom pekný lišaj na pravom lakti a pravej nohe, spolu s modrinou. Tak sa začal intenzívny proces hojenia, aby som v sobotu mohol štartovať. V hlave som si nechcel pripustiť, že by som tento krásny maratón vynechal.
Ranný štart
Hoci som sa cez týždeň musel viac šetriť, v piatok pred odchodom z domu som neodolal a vybehol aspoň na hodinu na cesťák. Kvôli tomu z domu odchádzam niečo po 19:00 hod. a na ubytko prichádzam okolo 22:00. hod. Štart trate Krejzi je ráno o 7:00 hod. Budík o 5:20 teda znamenal, že ma nečakala dlhá noc. 🙂
Už si tu robím takú tradíciu, že na štart chcem prísť na biku pri východe slnka s pohľadom na krásne Tatry. Preto sa vždy ubytujem v Poprade, do Svitu to mám cca 25 minút a ideálny rozjazd. Do toho mi hrá aj zázemie v našom Škoda stánku, kde si môžem nechať ruksak s vecami. Bol som sa registrovať a prevzal si štartovací balíček. Keďže som registráciu urobil dostatočne skoro, mám aj pamätné tričko.
V rannú hodinu sa celé zázemie ešte len prebúdza, ale kúsok pred štartom sa tu zišlo rekordné množstvo pretekárov. Štartovalo nás takmer 180 na najdlhšej trati! To je dvakrát toľko ako na trati Senzi.
Kto si chcel viac pospať, mal k dispozícii aj kratšie trate. Lejzi 75 km/2100 v. m mala štart o 9:00 hod., Senzi 62 km/1600 v. m o 10:00 hod., tam štartovali aj ebiky. Nasledovala najkratšia Ízi 30 km/800 v. m a rodinná Dejzi 17 km/350 v. m.
Výzva v úvode
Tradičný výstrel nás odštartoval a pretekári sa rozbehli za sprievodným vozidlom. Začiatok trate priniesol oproti minulému roku, podľa mňa, zmenu k lepšiemu. Smerujeme k obci Spišské Teplice, odkiaľ pokračujeme na Spišské Bystré. Na tomto úseku je aj novinka, takzvaný „Ledžendary hil“.
Podľa lokálnej legendy jazdci, ktorí vyšliapu tento strmý kopec v sedle, už celé preteky z bicykla nezosadnú. Vraj ani na bufetoch. Nanešťastie mne sa to nepodarilo a musel som tlačiť, preto som sa tešil na bufety. 🙂 Pokračujeme stúpaním dolinou, v ktorej je ešte sviežo a kilometre celkom dobre ubiehajú. Nedeľný pád a nútenú pauzu som ale cítil, preto ani výkon nie je úplne podľa predstáv.
Na Kráľovej holi je bufet parádny
Následne zjazdujeme k Pustému Poľu, kde míňame bufet a začína sa stúpanie na dnešnú ikonu – Kráľovu hoľu. Tam som už párkrát bol, a tak presne viem, čo nás najbližších 17 km čaká.
Postupne sa dostaneme na štrkovú cestu, ktorá vedie od Šumiaca. Tu sa ešte na chvíľu odpojíme. Istý moment začneme stúpať hore a presne pred sebou vidíme vysielač na vrchole. Jeden by mal až pocit, že pôjdeme rovno za nosom až k nemu. Nakoľko sa tento úsek ide obojsmerne, začínal som premýšľať, kedy sa vyroja prví pretekári.
Na Chatu pod Kráľovou hoľou som dorazil niečo po 9:30 hod. a to sa už spúšťali prví dole. Tak som vedel, že majú približne hodinu náskok. Vpredu išli teda riadne tempo. Zároveň bol tento úsek trošku nebezpečný. Predsa len ide o rozbitú, kľukatú a miestami viac zarastenú cestu. A zrazu sa objaví pretekár, ktorý si to zhora valí dole. Pravidlom ale bolo držať sa v pravej časti a navzájom sme si kričali, ak niekto zhora letel. Spolupráca bol základ.
Stúpanie od chaty na vrchol je rozhodne jedno z najkrajších stúpaní zo všetkých maratónov. Nie je to príliš strmé a postupne sa odkrýva nádherný pohľad na vysielač s panorámou na Vysoké Tatry. Kiežby všetky stúpania boli takéto.
Výstup od chaty mi trval cca 35 minút, hore sa nachádza bufet, ktorý si doslova vychutnám. S týmto výhľadom sa mi ani nechce ísť dole. Poďakujem sa za občerstvenie a cvakám tretry. Stíham ešte jednu fotku na Tatry a ukladám sa do aero polohy, nech si zjazd užijem. Niekto by povedal, že je zbytočné riskovanie, ale keď to má človek pod kontrolou, je to zábava a adrenalín k tomu patrí. Ako sa neskôr dozviem zo Stravy, tak som tu urobil miestny rekord v zjazde. Moje malé víťazstvo. 🙂
Skutočná Krejzi trať
Najkrajšie a zrejme aj najľahšie je za nami. Zo zjazdu mi ale stuhli nohy – byť v podrepe niekoľko kilometrov tiež nie je zrovna oddych. Teraz nastupuje pravá Krejzi trať. Vraciame sa a v istý moment to „strihneme“ do kopca smerom k Prednej holi do Smrečinského sedla. Zo začiatku ešte ideme hore-dole, ale potom príde strmina.
Chvíľu šliapem, ale dosť aj tlačím vo vykosenej húštine, spolu s ostatnými pretekármi. Kopec je naozaj strmý a bojovať tu na pokraji síl v polovici trasy by nebolo príliš rozumné. Ale kto dal „Ledžendary hil“, tak „musel“ aj toto dať predsa v sedle. 🙂
Zjazd zo sedla je trošku náročnejší, medzi kameňmi. V princípe sa ale na celej trati nenachádza vyslovene ťažký úsek. V Tepličke nás čaká 4. z 5-tich bufetov. Odchádzame 5 pretekári spolu a začíname stúpať k Pánskej holi. Traja odpadnú a ja pokračujem s jedným. Dávame sa do reči (v rámci možností s dychom 🙂 ) a spolu sa ťaháme až hore. Toto padlo veľmi vhod, keby som išiel sám, tak by som určite išiel pomalšie tempo.
Ako som doteraz výkonovo veľmi nevládal, tak sa to s prekvapením otáča. Chvíľu pobudneme na hrebeni a zjazdujeme naspäť ku koncu obce, odkiaľ sme pred chvíľou stúpali. Vzápätí sa začína ďalšie, nie ľahké stúpanie smerom na Šuňavu. Presne si pamätám, ako ma tu minulý rok počas pomalého tempa žrali ovady a varil som sa vo vlastnom pote.
Dnes sú tie podmienky až ideálne nudné. Slnko síce hreje, ale občas pofukuje. Zároveň je sucho a prach. Určite by domáci nadávali na teplo. Predsa len bolo okolo 30 °C, ale ja ako južan, ktorý jazdí v okolí Bratislavy aj pri teplote 35 °C, sa už toľko nevarím a aj vzduch tu je podstatne znesiteľnejší. 🙂
Keď koniec ešte nie je koniec
Tieto stúpania mi už ale dávajú zabrať, predsa len o chvíľu prekonávame 100 km a 3000 výškových metrov, a to je už poznať. Po zjazde do Šuňavy zastavujem na poslednom bufete, vždy som dopĺňal vodu a niečo som zjedol. Celkovo bol každý bufet zásobený výborne. A tak vyrážam dokončiť túto „krejzovinu“.
Opäť stúpanie lúkami, následne zjazd do Lopušnej doliny a odtiaľ takmer, ale len takmer, posledné, aspoň asfaltové stúpanie smerom do cieľa. Po chvíli vchádzame do ihličnatého lesa, už počujeme buchot cieľa, ale koniec ešte nie je tak blízko, ako to znie. Ja už poučený z minulého roku viem, čo treba očakávať. Miestna chuťovka, a dá sa povedať, že už poznávací znak Horalu, je preplietanie sa týmto lesom stúpaniami a zjazdami po koreňoch. Stále hore-dole, vpravo-vľavo.
Po xy kilometroch a hodinách vyčerpania to dokáže nemilo prekvapiť a nielen na najdlhšej trati. Toto musia absolvovať všetci. A keď si už každý myslel, že ide dole do cieľa, ktorý mal presne pred nosom, tak na lúke sa to vzápätí strhlo o 180° späť hore okolo cintorína. Tu sa doslova lámali prevody. Ešte aby nebolo málo, tak si urobíme nejaké motanice po tráve a hurááá – pretíname cieľ.
Do cieľa prichádzam s celkovým časom 7 hodín a 18 minút. Cieľ bol pod 7, ale dnes som spokojný. Napodiv to nebolo až také náročné, ako som čakal. Veľmi veľkú rolu zohrali tie ideálne podmienky a dobré počasie. Taktiež organizácia a značenie trate boli na špičkovej úrovni. Nebolo potrebné sa ani raz pozrieť na mapu, aby sa človek nestratil.
Môj záznam zo Stravy.
Výsledky
Víťazom na trase Krejzi sa stal Tomáš Višňovský s výborným časom 5 hod. a 13 min., ktorý bol zároveň jediným pretekárom, ktorý zvládol „Ledžendary hil“ v sedle. Na túto trať sa postavili aj ženy a vyhrala Bianka Babačová z tímu WLRM s časom 7 hod. a 55 min.
Lejzi ovládol Francúz Mickael Crispin s časom 3 hod. a 46 min. a zo žien Janka Keseg Števková s časom 4 hod. a 10 min. Na Senzi zabojoval Filip Greš s časom 2 hod. a 50 min. a Barbora Hegedušová s časom rovné 4 hod. Aj Na Ízi sa išli bomby a vyhrali Peter Šoltés s časom 1 hod. a 18 min. a Martina Hudáková s časom 1 hod. a 46 min.
Celkovo sa do cieľa dostalo cez 740 pretekárov. Všetky výsledky nájdete na tomto odkaze.
V cieli náš čakalo všetko potrebné, čo si pretekár môže priať. Hneď za cieľom bol ešte bufet s občerstvením. Z jedál bol na výber guláš alebo pirohy a k tomu pivo alebo kofola. Nakoľko blato nebolo žiadne, tak sme prišli iba zaprášení. Na umytie bol ale k dispozícii dostatok umývacích boxov.
Vyhlasovanie výsledkov sa začalo o 16:30 hod., po ktorom nasledovala tradičná tombola. S bohatým sprievodným programom sa tu ale naozaj nikto nenudil. Organizátori odviedli výbornú robotu a verím, že budúci rok si tento krásny a ťažký maratón s Kráľovou hoľou opäť zopakujeme.
Zdroj fotografií: Peter Regec, archív autora
