Miesto činu
Už cestou do Rajeckých Teplíc sme stretávali veľké množstvo áut, ktoré mali bicykle či už na nosičoch, strechách alebo priamo v aute. Už to mi napovedalo, že účasť bude zrejme vyššia. No až príchod na miesto konania mi ukázal realitu.
Zaparkovať prakticky nebolo kde a vtedy sa ma zmocnil strach. „Toľko pretekárov, čo tu ja budem preboha len robiť,” preletelo mi hlavou a priznávam, že som v tej chvíli mal aj zajačie úmysly. Nakoniec mi však pomohlo, že bola so mnou moja polovička, ktorá ma podporovala a tlačila ma, aby som vydržal a nevzdal to.
Po prezlečení sa do „pracovného“ sme sa presunuli na prezentáciu, ktorá bola na miestnom kúpalisku. Tu som obdržal štartovací balíček s číslom 430.
Pred mojou kategóriou (polmaratón 46 km) ešte štartovali E-bike-ri, ktorých bolo na štarte pomerne dosť. To som ešte nevedel, čo čaká na štarte mňa. Pomaly nás zavolali do priestoru štartu, kde malo prebehnúť aj poučenie pred pretekmi. Priznám sa, že som ju počúval len na pol ucha a postrehol som niečo o skrátení trasy, ale povedal som si, že to je z pôvodných 50 km na plánovaných 46 km. Toto sa mi ešte neskôr vypomstí.
Postavil som sa na koniec radu, aby som neprekážal rýchlejším jazdcom. Po pár minútach som však zistil, že to, čo bol predtým koniec radu, bol zrazu zhruba stred. A vtedy na mňa prišlo to: „a jéjé, bude zle.“
Okrem iného sme sa dozvedeli aj to, že nás celkovo štartuje až 283, a to na mojej pohode teda vôbec nepridalo. „No nič, keď už som tam, kde som, nedá sa cúvnuť,“ pomyslel som si.
Štart
Zaznel výstrel a bolo odštartované. Samozrejme som nemal veľké ambície, a tak som sa ani nepotreboval tlačiť dopredu. No po pár metroch, kedy ma obiehali pretekári zľava aj sprava, sa však vo mne nejako zobudilo pretekárske ja, a tak som do toho dupol.
Pozriem sa na cyklopočítač a vidím, že moje tepy sú na úrovni 170, čo je oveľa viac než som pri rovnakých stúpaniach zvyknutý z domácich výjazdov. Vtedy som si uvedomil, aký efekt na telo majú samotné preteky a atmosféra s nimi spojená. To nadšenie a adrenalín zohrávajú svoju úlohu.
Kopce začínajú
Hneď po štarte prišlo na kopce, a tak som to nechcel prepáliť. V prvom stúpaní som sa držal asi v troch štvrtinách štartového poľa. Niekto ma ešte predbehol, niekoho som zase predbehol ja. Balík sa roztrhal na viacero malých skupiniek a mne sa podarilo dostať za jedného pána, s ktorým sme to spolu ťahali celých zhruba 11 km na vrchol prvého stúpania.
Medzitým ma doslova obehli také cyklistické „celebrity” ako Janči Halik alebo ImroMan. Musím sa priznať, že byť na rovnakej trati ako títo machri bol celkom príjemný pocit, hoci oni išli dlhú maratónsku 80-tku. V následnom zjazde ma ešte obehol ako snehuliaka Youtuber Prepnutý Biker.
V priebehu prvého stúpania prišlo aj na gél, aby bol dostatok energie na stúpanie číslo dva. To už bolo o čosi horšie, nakoľko som začal cítiť svaly na mojej „sedínke”. Stúpanie bolo síce kratšie ako to predošlé, no s vyššími percentami prevýšenia. Posledné asi dva kilometre som sa už modlil, nech sme hore. Vtedy nastal čas na druhý gél a želé, ktoré ma nakopli a dostal som sa na vrchol.
Tesne pred ním ma obehla ďalšia slovenská legenda, a to Janka Keseg Števková aj s jej parťáčkou a neskôr aj čerstvou majsterkou Slovenska Martinou Krahulcovou.
Konečne trošku ochladenia a zároveň rizika
Celá doterajšia trať bola v podstate úplne suchá a panovali teplejšie podmienky, preto keď som uvidel menšie mláky a trošku blata, bol som rád za ochladenie.
S tým však samozrejme stúpla aj miera rizika hlavne v zjazdoch. Snažil som sa na lepších častiach predrať dopredu, aby ma menej technicky zdatní jazdci zbytočne nebrzdili viac, než by som to robil ja sám. To sa mi aj podarilo, no potom ma dobehli rýchli pretekári z 80-tky, a tak som sa im snažil vyhnúť, ako sa dalo a nestratiť pri tom veľa času.
(Pred)Posledné stúpanie
Po ochladení na mokrej časti trate prišlo na ďalší kopec. Toto stúpanie už patrilo medzi tie jednoduchšie, no netlačil som veľmi, aby mi zostalo dosť energie aj na to „posledné”. Podarilo sa mi dotiahnuť a aj predbehnúť pár pretekárov, a tak som s dobrým pocitom dal do seba posledný gél a želé, aby bolo dosť energie na ten posledný kopec a prípadný špurtujúci finiš.
Ešte voda z poslednej občerstvovačky, skôr na ochladenie ako na pitie a poďme na ten posledný výstup.
Vždy počúvajte na poučení
Zrazu z ničoho nič som pred sebou zbadal lesníkov s veľkou technikou, ako čistia popilované stromy v našej dráhe. Povedal som si, že toto len tak neobídem. Našťastie tam boli dobrovoľníci, ktorí mi ukázali, kadiaľ mám ísť. Vtedy mi cyklopočítač oznámil odchýlku z naplánovanej trasy, no vôbec mi nenapadlo, že toto je to spomínané skrátenie, o ktorom hovorili na začiatku.
A tak som plný energie zo spomínaných gélov letel dolu poľnou cestou medzi lúkami, kde som stretol ImroMana tlačiaceho svoj bike. Na moju otázku, či nepotrebuje pomôcť, len skonštatoval, že to už neopraví. Tak som si to pustil plnou rýchlosťou až k asfaltke, ktorá ma doviedla späť na kúpalisko, z ktorého sme štartovali. Tu sme si dali s iným pretekárom asi päťstometrovú naháňačku o miesto, ktorú som prehral. V cieli som však zistil, že išiel inú trať ako ja, takže som vlastne o nič neprišiel.
Cieľ
Po dojazde do cieľa zo mňa padol obrovský kameň. Mojím hlavným cieľom bolo dokončiť preteky a prísť do cieľa v časovom limite a ideálne v celku. To sa mi podarilo a navyše aj výsledný čas 2:42:44.3 bol oveľa lepší, než som sám očakával.
Samozrejme, že pre niekoho je tento čas k smiechu, ale pre mňa je to veľký životný míľnik. Boli to prvé preteky s takouto dĺžkou a počtom štartujúcich, na ktorých som štartoval. Niekedy je treba tešiť sa aj z malých krokov a nečakať hneď veľa, aby ste neboli zbytočne sklamaní a prípadne demotivovaní. To myslím úplne vystihuje moja posledná fotka.
A ako som vlastne dopadol? Z celkového počtu 283 štartujúcich som skončil na 212. mieste. V kategórií 19-39 rokov som zo 104 štartujúcich skončil na 79. mieste.
A čo dodať na záver?
Veľmi by som chcel vyzdvihnúť prácu, ktorú odviedli organizátori spolu s dobrovoľníkmi. Všetko bolo perfektne pripravené, zázemie pri štarte aj v cieli bolo super, značenie na trati bezchybné.
Po celej dĺžke trate bolo veľké množstvo dobrovoľníkov, ktorí sa starali o to, aby sme neodbočili, kam nemáme a povzbudzovali, koľko sa len dalo. Aj toto vie veľmi pomôcť, keď to potrebujete. Počet záchranných zložiek bol pre mňa tiež veľmi milým prekvapením. Jazdec sa hneď cíti bezpečnejšie, keď vie, že má za sebou takúto prípadnú pomoc.
Z organizačnej stránky za mňa obrovský palec hore a takto si predstavujem dobre zorganizované preteky. Latka je nastavená vysoko.
A na koho určite nechcem zabudnúť, je moja drahá polovička, ktorá to celé absolvovala so mnou a bola mi celú dobu oporou. Stála pri mne a celý čas ma povzbudzovala a hecovala. V cieli ma síce nečakala (lebo Spa Aphrodité boli len 6 min chôdze od štartu a prečo ten čas nevyužiť 😂), lebo ako sama povedala „Dokončil si rýchlejšie, než som čakala” 😀. Ale potom už tam bola celý čas so mnou a dbala na to, aby som mal všetko, čo potrebujem.
Ďakujem ti, zlato.
