Organizácia takého veľkého eventu, akým je celá séria ŠKODA BIKE OPEN TOUR, si vyžaduje veľa času a financií, ale takisto je tam potrebná rovnaká dávka nadšenia, odhodlania a ochotných ľudí. Pripravili sme pre vás sériu rozhovorov s organizátormi jednotlivých kôl, aby sme vám priblížili, ako taká príprava prebieha, a že sú to skutoční nadšenci cyklistiky.
Čo vás priviedlo k organizovaniu maratónu?
So skupinou priateľov a nadšencov horskej cyklistiky sme zaregistrovali, že vo svete sú stále populárnejšie vytrvalostné preteky pre širokú verejnosť na horských bicykloch. Aj na Slovensku sa už objavili nejaké prvé lastovičky. Tak sme si povedali, že aj v Tatrách by bolo vhodné niečo také uskutočniť.
Od ktorého roku maratón aktívne organizujete?
HORAL organizujeme bez prestávky od roku 2000. Čiže teraz nás čaká už dvadsiatyštvrtý ročník.
Ako vyzeral prvý ročník?
Z dnešného pohľadu úsmevne. Stanovili sme si maximálny počet účastníkov na 50, pretože sme nemali úplnú predstavu, do čoho ideme. Počet sa naplnil. Dopustili sme sa množstva organizačných chýb. Tie sme sa snažili v nasledujúcich ročníkoch odstrániť.
Kde vidíte najväčší posun počas rokov?
V prvom rade treba povedať, že už sa celkom orientujeme vo vlastníckych vzťahoch k pozemkom, ktorých sa trasa dotýka. Vieme teda, až na drobné nepresnosti, kde a aké povolenia je potrebné vybaviť.
Za tie roky sme si zadovážili množstvo materiálu a techniky, takže robí sa nám ľahšie. Nemusíme si už toľko vecí požičiavať a prenajímať. Najdôležitejší je však tím dobrovoľníkov, ktorý máme dosť stabilný, takže väčšina ľudí už vie, čo má robiť.
Zúčastnili ste sa v minulosti aj iných kôl ŠBOT? Viete porovnať, v čom ste iný?
Nerád by som porovnával, nebolo by to asi objektívne. Často som si však všimol, že kolegovia organizátori na niektorých veciach šetria. Myslím si, že sme štedrejší.
Čo je na príprave najnáročnejšie?
Pre mňa zloba a závisť. V našom malomeste si mnohí ľudia myslia, že takéto podujatie je bombastický biznis. Častokrát sú to iba reči mudrlantov pri pive, ale zamrzí nás vždy, keď to počujeme aj zo serióznejších zdrojov. Väčšinou však vyjadrenia tohto typu vychádzajú od ľudí, ktorí o organizácii takéhoto podujatia nemajú ani potuchu.
Ako je to s návštevnosťou?
Od počiatočných 50 v roku 2000 to postupne rástlo na 200, 300, 500… V roku 2017 sme mali na Horalovi a majstrovstvách Európy a Detskej tour Petra Sagana viac ako 1 200 účastníkov. Vtedy nás navštívili cyklisti z 23 krajín Európy. Obdobie pandémie prinieslo pokles počtu účastníkov. Teraz sa pohybujeme v počtoch cca 600 dospelých a 150 detí.
Súčasťou maratónu je aj trať Škoda Family pre rodičov s deťmi. Ako to vnímate, nemajú rodičia prehnane nároky na svoje deti?
Je to individuálne a videli sme aj také situácie, keď rodič neprimerane kričal na svoje dieťa. Našťastie sú to ojedinelé prípady.
Viete pri pohľade späť vybrať preteky, ktoré sú pre vás nezabudnuteľné?
Určite UEC Majstrovstvá Európy v roku 2017. To bol zrejme náš vrchol. Pokukovali sme aj po UCI Majstrovstvách sveta, ale tam sú licenčné poplatky také vysoké, že sme na to partnerov nenašli.
Organizujete aj nejaké iné preteky?
V minulosti sme organizovali aj streetbalový turnaj, ale ten sme odovzdali inému miestnemu klubu. Päť rokov sme robili aj trojdňový etapák HORAL TOUR.
Čo by ste zmenili na pretekoch ŠBOT, keby sa dalo?
Asi hodnotnejšie ceny pre víťazov a do tomboly. Nechcem kritizovať súčasný stav, ale občas zaregistrujem poznámky na túto oblasť.
Čo by ste chceli pochváliť a na čo upozorniť v rámci spolupráce so značkou Škoda?
Marketingová podpora, ktorú Škoda zabezpečuje, je pre nás veľmi hodnotná.
Počas rokov ste zažili rôzne typy počasia. Aké počasie je najhoršie – vietor, dážď či veľká horúčava?
Najhorší bol rok 2008. Vytrvalo pršalo bez prestávky od rána do večera. Do cieľa vtedy prišlo menej ako 50 % účastníkov. Škody na bicykloch boli veľmi veľké. Odchádzali hlavne brzdy a odpružené vidlice. Mraky sa začali trhať až počas záverečnej tomboly a nasledujúci nedeľný deň bola obloha bez mráčika.
Organizovanie takéhoto veľkého podujatia sa nezaobíde bez pomoci dobrovoľníkov. Nemáte problém ich každoročne nájsť dostatočne množstvo?
Potrebujeme 200 až 220 ľudí. V roku 2017 to bolo viac ako 250. Takže to nie je jednoduché. Ako som však už uviedol, máme dosť stabilizovaný tím, takže dá sa to. Väčší problém máme s omladzovaním kolektívu, to sa nám darí menej.
Aká je podpora mesta? Uvedomujú si, že je to aj pre nich možnosť propagácie?
Podpora zo strany mesta je a vážime si ju. Je vo finančnej forme a aj vo výhodnom prenájme pozemkov a budov. Žiaľ aj v mestskom zastupiteľstve sa ozývajú hlasy hovoriace, že sme komerčná aktivita, a že pomoc nepotrebujeme. Organizáciu detských pretekov HORAL JUNIOR, ktoré sú v nedeľu po „veľkom“ Horalovi, sme už pred niekoľkými rokmi zverili mestu a Centru voľného času. Funguje to k spokojnosti všetkých.
Sledujete aj organizovanie podrobných akcii v zahraničí, pripadne ste sa nimi v niečom inšpirovali?
Navštívili sme množstvo ikonických pretekov v zahraničí, kde sme hľadali inšpiráciu. Boli sme mnohokrát na Salzkammergut Trophy v Rakúsku aj na majstrovstvách sveta. Pred našimi majstrovstvami Európy sme boli na európskych šampionátoch v nemeckom Singene (2015) a v roku 2016 v Lotyšsku v Sigulde. Všade sme sa niečo naučili. Odporúčam každému takéto „exkurzie“.
Poznáte sa organizátori jednotlivých kôl ŠBOT – spolupracujete vzájomne?
Poznáme sa dlho a sme kamaráti. Spolupracujeme a pomáhame si. Radami, materiálne a niekedy aj personálne.
Je nejaký veľký organizačný problém, s ktorým sa každoročne stretávate?
Pre nás je najväčší problém získanie výnimky zo zákona o ochrane životného prostredia. Už tri roky sa nám to nedarí. Netvrdím, že sme bez viny aj my organizátori. Celkovo je však pohľad ochrancov prírody na cyklistov a cyklistiku v chránených územiach negatívny. Aspoň ja to tak vidím.
Stal sa počas rokov aj nejaký vážnejší úraz?
Takmer každý rok sa niečo stane. Snažíme sa toto riziko eliminovať pomerne vysokým počtom záchranárskych skupín na trati. Párkrát zasahoval aj vrtuľník horskej služby. Nie je možné to zabezpečiť na 100 %, a to je asi nočná mora každého organizátora.
Máte nejakú zábavnú príhodu zo zákulisia ale priamo z miesta konania pretekov?
Radi s kolegom spomíname na Wieslava Wieczorka z Warzsavy. Voláme ho www. Chudák nevedel presne do čoho ide a dal si hneď Horal Krejzi. Prišiel do cieľa za tmy úplne zdecimovaný s tým, že posledné kilometre viac tlačil ako jazdil a sedlo už nemohol používať na sedenie. Náš záverečný kontrolný jazdec ho však nedokázal presvedčiť, aby to vzdal.
Spomeniete si, aký bol najmladší a najstarší pretekár?
Kadeti, čiže 15-roční mládenci a dievčatá sú najmladší, ktorí môžu absolvovať Horala. Na rodinnej trase sme mali aj bábätká v cyklovozíkoch. A najstarší je asi Laco M. od Rožňavy. Má viac ako 75 rokov a stále chodí na Horala.
Ste alebo bol ste aktívny cyklista?
Áno, cyklistika je môj obľúbený šport. Úroveň je však len taká rekreačná.
Máte nejaké koníčky či aktivity, ktorým sa venujete okrem cyklistiky?
Mám dosť veľa práce. Okrem bežného zamestnania sa už veľa rokov venujem práci v samospráve. Takže voľného času mi zostáva menej, ako by som si predstavoval. Ak ho mám, tak ho venujem cyklistike, rodine a cestovaniu. Som odchovaný na basketbale, takže občas zájdem pozrieť na ligový zápas.
Aký iný šport sledujete alebo robíte?
Futbal raz za 4 roky. Hokej raz za rok, aj to nie vždy. Z cyklistiky obľubujem jarné klasiky a Tour.
Máte nejaký odkaz pre účastníkov aktuálneho 10. výročia ŠKODA BIKE OPEN TOUR?
Ani nie. Treba sa bicyklovať, kedy sa dá a ako sa dá. Využívať bicykel nielen na šport a rekreáciu, ale aj ako dopravný prostriedok.
