Jednou z mojich výziev bol pred pár rokmi Everesting. V súčasnosti už poriadne spopularizovaná výzva sa vtedy dostala cez jeden z cyklistických portálov aj ku mne. Prvé, čo som si o nej pomyslel, bolo, že je to poriadne šialené, za deň nastúpať vyše 8 000 výškových metrov… No keďže jazdu v kopcoch milujem, nakoniec som si povedal, prečo nie?
Voľba kopca
Samozrejme, jedným z najzásadnejších rozhodnutí bolo vybrať lokalitu, kde budem jazdiť. Osobne som skôr „tempársky“ typ, mám rád kopce, kde si na začiatku zaradím nejaký prevod a pri stúpaní radím maximálne o jeden nahor alebo nadol. S kopcom samotným sa viaže aj sklon – neobľubujem prudké výšľapy, ktoré ma neustále „ťahajú“ za nohy, no na druhej strane je iný extrém v podobe planej vzdialenosti s príliš nízkym sklonom.
Moje optimum sa pohybovalo niekde v rozmedzí 6 – 8 %. Myslieť treba najmä na vodu, ktorej každý Everester počas svojej výzvy vypije na litre a príjemným bonusom je vždy kvalitný asfalt. Keď už nebudem rýchly smerom nahor, s mojím „vyoperovaným“ strachom, čo sa zjazdov na ceste týka, aspoň doženiem zameškané cestou nadol. ☺ Všetky tieto atribúty v sebe spájala Skalka pri Kremnici, ktorú som točil od odbočky na Krahule a musel som ju vyjsť dvadsaťdvakrát.
Správny „mindset“ je základ
Táto výzva je síce poriadny „záhul“ na fyzičku, no hoci sa to nezdá, omnoho viac dostane zabrať práve psychika. Treba sa jednoducho mentálne nastaviť na to, že po každom zjazde sa treba otočiť a vyjsť opäť na vrchol. Ja som sa počas môjho Everestingu boril s množstvom problémov. Prvým z nich bol veľmi skorý ranný budíček, ktorý ma, ako milovníka výživného spánku, nie úplne potešil. ☺ Druhým bolo niekoľko dier v mojej výbave. Spísal som si skutočne siahodlhý zoznam všetkého, čo by sa mi mohlo zísť, no pozabudol som na to, že hoci je júl, rána v údoliach sú studené, a tak som to musel riešiť pekne „na klasika“ – noviny pod dres a ide sa.
Keď som v polovici výzvy plánoval obed a obed prišiel o tretej poobede, pričom som jazdil od pol piatej, bolo mi jasné, že sa môj Everesting poťahá dlho do noci. Tu ma zas zradila požičaná čelovka, ktorá bola síce nabitá, no po pár desiatkach minút takmer prestala svietiť, takže som si užíval romantické výšľapy sprevádzané len rojmi svetlušiek a mesiačikom v kraji, kde sa to hemží medveďmi. To, že som počas predposledného výjazdu už takmer zaspal na bicykli, asi ani nemusím rozvádzať… Možností, prečo to ukončiť, sa vždy nájde veľa a jediné, čo v takých momentoch pomáha, je len silná vôľa a dobrá motivácia.
Prečo práve Everesting?
Každý má asi svoj vlastný popud. Dokázať si, že na to mám? Získať uznanie do okolia? Dať si Everesting ako dobrý tréning na extrémne maratóny? Zistiť, koľko toho zvládne ľudské telo a psychika? Ja som svoj Everesting odštartoval najmä ako osobnú vrchársku zaťažkávaciu skúšku a sčasti aj preto, že mám jednoducho rád extrémne výzvy a rovnako rád sa prekonávam.
No Everesting toho v sebe skrýva omnoho viac. Môžeš ho absolvovať sám, ako vyčistenie hlavy, či s partiou, kde sa dokážete navzájom potiahnuť. Na kopci s vyrovnaným sklonom, no pokojne aj v krátkej mestskej stojke. Na žiletke, alebo trebárs aj na horskom bicykli. Každý si môže nájsť to svoje „pravé orechové“, ktoré mu vyhovuje.
Tak prečo to neskúsiť?
