Z minuloročného augustového maratónu si pamätám najmä sucho, prašné cesty a neznesiteľné horúčavy. Tento rok však organizátori posunuli termín Škoda MTB cyklomaratónu Topoľčianky na koniec júna a dobre urobili. Ranný chladný vánok, ktorý nás ovanul po príchode do areálu, bol prísľubom príjemnejšieho dňa.
O niekoľko hodín neskôr už po chladnom vzduchu nebolo ani chýru, no napriek tomu si všetci, s ktorými som sa rozprávala, pochvaľovali. Za spokojnosťou účastníkov už tradične stojí precízna organizácia a atraktívne, dobre značené trate, ktoré napriek náročnému profilu pôsobia hravo a plynulo.
Podľa štatistík bola účasť porovnateľná s minulým ročníkom, možno s miernym nárastom na strednej trati. Podľa výsledkov sa zdalo, že aj podmienky boli veľmi podobné tým minuloročným. Prekvapením bolo pre mňa najmä výrazné zlepšenie času na dlhej trati v podaní Martiny Krahulcovej.
Úradujúca majsterka Slovenska sa na dlhú trať postavila aj tento rok, no bez svojej minuloročnej súperky Janky Keseg Števkovej, s ktorou vlani zviedla napínavý súboj zakončený časom 3:16. Napriek absencii konkurencie Martina nezvoľnila, práve naopak. Do cieľa prišla s fantastickým časom 3:09 a s priemerkou tesne pod 21 km/h.
Tí, ktorí trať poznajú, vedia, že to nebola žiadna prechádzka ružovou záhradou. Čakalo nás 66 kilometrov plných ostrých stúpaní, neraz presahujúcich 15 %. Nie raz som sa pozrela na cyklopočítač a s úľavou skonštatovala, že toto stúpanie má „len“ 12 %, takže si môžem trochu oddýchnuť. Vráťme sa ale ešte na začiatok. Ako som už spomínala, týchto pretekov som sa zúčastnila aj v roku 2024 a môžem si teda dovoliť malé porovnanie.
Čo zostalo rovnaké?
Topoľčianky sa opäť ukázali ako preteky s vysokým štandardom. Navigačné tabule nás vítali už pri vstupe do dediny, parkovanie riadili usmerňovači a prezentácia prebehla hladko. V areáli nechýbalo nič z tradičného zázemia Škoda Bike Open Tour a aj rodiny s deťmi si prišli na svoje.
Občerstvovacie stanice som si ani tento rok nestihla veľmi užiť, ale vraj ponúkali okrem vody a iontových nápojov aj vynikajúce melóny. Značenie bolo spoľahlivé, regulovčíci stáli na všetkých kritických miestach. Po pretekoch sme si mohli umyť nielen seba, ale aj bicykle, a nechýbalo ani obligátne rizoto s kyslou uhorkou, ktoré chutilo rovnako zaslúžene ako vlani.
Čo bolo lepšie?
Človek by si povedal, že už hádam ani nie je čo vylepšovať, no predsa len sa našlo niečo, čo mi spravilo veľkú radosť: výrazné označenie trate pri Skýcove. Minulý rok som tam aj s niekoľkými ďalšími pretekármi zišla na hlavnú cestu a stratili sme niekoľko minút blúdením.
Tentokrát bola odbočka z lesnej cesty v zjazde dobre označená a zablúdiť sa tam naozaj nedalo.
Čo mi v roku 2025 chýbalo?
Neverila by som, že to poviem, ale chýbali mi retro šumienky v štartovnom balíčku. 😀 Minulý rok sme sa na obsahu štartovného balíčka dobre zabavili, keď sme ich našli (aj spolu s kypriacim práškom do pečiva), ale pravdou je, že chutili presne tak, ako si to pamätám z letných prázdnin u babičky. Asi si pôjdem nejakú zohnať, hneď ako napíšem tento report.
Druhá vec, ktorá mi tento rok chýbala, bolo pretekárske šťastie a lepšie načasovanie formy. Napriek tomu, že som v druhej polovici pretekov takpovediac „vypustila“ s vedomím, že dievčatá pred sebou už nedobehnem, svoj čas z minulého roka som si zhoršila len rádovo o sekundy, čo mi je takou malou útechou.
„Neprepáliš – neužiješ“
Toto heslo (alebo skôr vtip, ktorý koluje medzi športovcami) mi vŕtalo v hlave od prvých kilometrov až po hrad Hrušov. Vlani som to na začiatku prepálila, chcela som si vyjazdiť dobrú pozíciu a verila, že neskôr si budem môcť dovoliť spomaliť. Výsledok? Tepy mi klesli do Z2 možno až v bufete sediac nad rizotom.
Tento rok som nechcela zopakovať rovnaký scenár a držala som sa trochu viac na uzde. Nechala som sa predbehnúť dievčatami mysliac si, že je ešte dosť času na to dobehnúť ich neskôr. Bola to strategická chyba vzhľadom na typ terénu. Aj tu sa teda potvrdilo, že neexistuje jedna stratégia vhodná na všetky preteky.
Do druhého kola sme vchádzali zároveň s jazdcami zo strednej trate. V úzkych singláčoch sa predbiehalo ťažko a moja silná stránka, zjazdy, mi bola nanič. Frustrácia sa čoskoro zmenila na rezignovaný pokoj: „Tak dobre, už sa nebudem hnať. Aspoň si to trochu užijem.“ No na skutočné užívanie si by som potrebovala trochu lepší základ. Topoľčianky sú nekompromisné – prudké výšľapy sa striedajú s ešte strmšími, aj keď tých deklarovaných 1500 výškových metrov pôsobí na papieri nevinným dojmom. Ako sa hovorí, papier znesie.
Podľa môjho Garminu sme nastúpali cez 1670 metrov, takže ak niekto plánoval po dosiahnutí „oficiálnej“ méty zvesiť nohy, čakala ho ešte slušná dávka prekvapení.
Ak si trúfate posunúť svoje hranice a nebojíte sa poriadnych výšľapov, Topoľčianky by nemali chýbať vo vašom kalendári ani v roku 2026. Subjektívne ich radím k tým náročnejším MTB maratónom, no zároveň k tým najhravejším. Prostredie sa neustále mení a asfaltu je na trati len minimum. A to je presne to, čo robí tieto preteky výnimočnými.
Víťazmi na dlhej trati sa stali:
1. Miroslav Michálek čas: 2:41:03.3
2. Martin Kostelničák čas: 2:41:08.0
3. Karel Hartl čas: 2:43:36.3
1. Martina Krahulcová čas: 3:09:28.9
2. Viktória Szekeres čas: 3:37:59.5
3. Barbora Jarinová čas: 3:38:06.9
Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.
