Reportáž: Maratón, ktorý si zamilujete – Slovenský raj opäť nesklamal

Mne tento maratón dlho unikal asi najmä preto, lebo sa koná takmer na opačnej strane republiky. Ani som netušila, o čo prichádzam! Bolo to len minulý rok, keď som sa prvýkrát postavila na štart strednej, 54 km trate a hneď som vedela, že sa sem musím vrátiť.

Som veľmi rada, že mi to naozaj vyšlo. Tentokrát som si trúfla už aj na dlhú, 68 km trať s prevýšením 1600 metrov. Na papieri sa síce tieto dve trate až tak veľmi nelíšia (rozdiel podľa GPX je približne 10 km a 300 výškových metrov), no dlhšia verzia v sebe ukrývala zopár nečakaných prekvapení. Ale nepredbiehajme…

Do Hrabušíc sme aj s tímovým kolegom z WLRM Jožkom dorazili okolo ôsmej ráno. Nie je možné zablúdiť – všade je značenie a pred každou parkovacou plochou sú navigátori.

Predštartová nervozita

Do štartu pretekov zostáva ešte hodina, ale ja už klasicky stresujem a motám sa. Strácam predmety, ktoré som len pred sekundou držala v ruke. Nasadím si koleso s Jožkovou oskou a čudujem sa, prečo tam zrazu mám rýchloupinák. Jožko mi nezostáva nič dlžný a čuduje sa, ako si má dotiahnuť osku vo svojom kolese, keď obvykle k tomu nepotrebuje náradie…

Nuž, aj takto sa prejavuje predštartová nervozita.

Po tom, čo úspešne zvládneme nasadiť obe kolesá na správnu stranu bicykla a náramne tým zvyšujeme šance na úspešné dokončenie pretekov, vydáme sa hľadať prezentáciu. Zatiaľ ide všetko ako po masle, nezdružujeme sa v žiadnom rade a dokonca aj Toi Toi búdky sú čisté, vybavené dostatkom toaletného papiera a funkčným umývadlom s tečúcou vodou. Toto sú presne tie drobné detaily, ktoré spravia veľký rozdiel v komforte pretekára. O to viac, keď má pred štartom dosť starostí sám so sebou…

Rozjazd

Minulý rok som si gratulovala k výbornému nápadu ísť sa pozrieť, ako vyzerá dojazd pred cieľovou páskou, vďaka čomu som pravdepodobne neskončila vyvalená v kríčkoch, ale na pódiu. Aj keď tento rok už som vedela, že záverečný kilometer zahŕňa 2-3 ostrejšie zákruty vysypané štrkom, pre istotu som si to v rámci rozjazdenia išla znovu vyskúšať. Aj keď svojim zjazdárskym schopnostiam celkom verím, štrkové odklopené zákruty sú moja slabina.

Možno som do toho šla až príliš opatrne, ale v jednej ľavotočivej som musela vycvaknúť nohu a v šmyku som dobrzdila už len očami. Rozhodla som sa, že náskok si musím urobiť už vopred a tu pôjdem naozaj na istotu. To sa mi nakoniec aj podarilo (asi aj vďaka neobvykle nízkej účasti žien na dlhej trati).

Štart

Po krátkom rozjazdení som sa teda išla postaviť do štartového koridoru. Ulička sa plnila pretekármi a Jožko už stál v obklopení súperov. Ja som vpredu uvidela kamarátku Denisu a pokúsila som sa ku nej prebojovať. „Prebojovať“ je naozaj silné slovo, všetci ma bez problémov pustili a prihodili aj úsmev na povzbudenie.

Denisa je stálica všetkých MTB maratónov a možnosť prehodiť pár slov pred výstrelom je vždy fajn. Do štartu zostávalo už len pár okamihov a organizátor nás opätovne vystríhal pred nebezpečným úsekom v zjazde, kde bude treba preskočiť nové odvodňovacie žľaby. Niekoľkokrát zopakoval, že ide o zjazd z Geravy, ale nám cezpoľným neblikala žiadna kontrolka, neotváral sa žiaden šuflíček s označením „Geravy“…

Našťastie necelú minútu pred štartom doplnil túto informáciu o trochu hmatateľnejší údaj – Vodné dielo Geravy sa nachádza na približne 35. kilometri. Hneď som bola pokojnejšia.

Pre budúce generácie pretekárov dodám, že v skutočnosti sa to začalo až od 38. kilometra. A boli to naozaj úctyhodné žľaby, asi najširšie, s akými som sa doteraz stretla. Ja obvykle nevynechám možnosť poskočiť si, ale keby niekoho napríklad chytali kŕče, s 29’’ kolesami sa to dalo s trochou opatrnosti prejsť aj bez skákania.

Čertova hlava – Bonus na dlhej trati

Po štarte nás ešte čakal približne kilometer za sprievodným vozidlom a potom nás vypustili ako divé maky do poľa. Tentokrát bol prechod po poľnej ceste z Hrabušíc o čosi pokojnejší než minulý rok a držali sme sa vo veľkej skupine pohromade. K roztrhaniu na špici prišlo až v prvom brdku po cca 7 kilometroch.

Hneď v prvom zjazde sa mi roztrhlo rameno na ruksaku (áno, patrím k tým vzácnym „jednorožcom“, ktorí si nosia na MTB preteky camelbak). Našťastie som ho mala zaistený, no aj tak ma predstava, že zostanem len s jedným bidónom a bez náradia, celkom vystrašila.

V tom čase sme už s Jožkom boli spolu a zastavil sa pri mne, aby sa uistil, že sa mi to podarí vyriešiť. Našťastie sa popruh na ramene dal priviazať a mohla som pokračovať aj s ruksakom ďalej. Jožko vyštartoval o pár sekúnd skôr ako ja a odvtedy som ho mala už len na dohľad. Nie a nie zlepiť tú medzeru medzi nami. Ďalších pätnásť kilometrov som sa ho snažila dobehnúť, až ho napokon, okrem mňa, dostihli aj nepríjemné kŕče. Od toho momentu ma vpred hnala už len predstava vychladenej Kofoly v cieli.

Oproti minulému roku, keď som išla strednú trať (54 km, prevýšenie 1306 m) sme mali ako bonus stúpanie na Čertovu hlavu. Pre mňa celkom neznámy kopec a v propozíciách sa nejaví nijak hrozivo. Dokonca ani Garmin ma nevaroval pred žiadnym „bordovým“ stúpaním a milosrdne spojil niekoľko výšľapov a zjazdov do jedného stúpania s priemerom slabých 6%.

Viete si asi predstaviť výraz v mojej tvári, keď sme po svižnom asfaltovom zjazde naraz nabehli do 18-percentného stúpania, navyše plného uvoľnených kameňov, a displej môjho Garminu sa zalial do „bordovej“ bez konca na dohľad…

Poučenie do budúcna

Keď to v propozíciách vyzerá na „len o kúsok viac výškových a zopár kilometrov navyše“, tak sa môžeš spoľahnúť, že v tom bude nejaký háčik. Organizátori by asi nenavrhli dve takmer identické trasy…

Druhé podobné prekvapenie mi Garmin (a moja neporiadna príprava) pripravil ešte na „záver“ pretekov. Teda to, čo ja som považovala za záver (cyklopočítač hlásil „No remaining climbs“) a zdalo sa, že ma čaká posledných 15 kilometrov zjazdu do Hrabušíc. Nemohla som byť ďalej od pravdy. Ešte viac než pol hodinu som sa predierala striedavými brdkami a zjazdmi, kým som sa konečne dostala k už nie obávanej, ale vytúženej šotolinovej ceste do cieľa.

Cieľ

Dúfala som, že sa mi podarí prísť skôr, no čas 3 hodiny a 45 minút s priemernou rýchlosťou 17,3 km/h bol napriek tomu zlepšením oproti minulému roku, keď som s podobnou priemernou rýchlosťou absolvovala kratšiu trať.

Pre všetkých, ktorí zvažujú, či sa na preteky v Slovenskom raji prihlásiť, poviem len toľko, že sa to určite oplatí. Región ponúka na obdiv nádhernú prírodu a nuda vám tu určite nehrozí. Značenie tratí bolo zatiaľ asi najlepšie, na aké si za tie roky pretekania dokážem spomenúť. Ani na chvíľu som nezaváhala, či idem správnym smerom, aj napriek občasným výpadkom signálu v cyklopočítači.

Guláš v cieli bol tiež výborný. Nie som práve milovník gulášov, ale tento poctivý, kotlíkový, bol topka.

Kým sme čakali na vyhlásenie výsledkov, zastavila som sa na kofolu v Bufete u Orla. Miestny „barman“ tam išiel svoju one-man-show a pre každého zákazníka mal okamžite na mieru šitý vtip. Nevedela som sa dočkať, kedy konečne prídem na rad. Asi som po náročných pretekoch nevyzerala práve inšpiratívne. Chalan sa vynašiel a keď zo mňa vytiahol, že som vyhrala, dostala som na výber Milu či Horalku – len tak, ako pozornosť. Hrabušice naozaj žijú týmito pretekmi. 🙂

Ak teda hľadáte preteky, kde sa spojí poriadny športový výkon s priateľskou atmosférou, nádherným prostredím a organizáciou, na ktorú sa dá spoľahnúť, maratón v Slovenskom raji je vaša letná MTB istota.