Vrátim sa ale ešte na začiatok. Je 7 dní do pretekov a hoci máme začiatok leta, všemocný „predpovedač“ počasia Aladin hlási intenzívne lejaky na celý týždeň. A boli až také, že nám vo štvrtok vytopilo centrum Bratislavy. 🙂
Našťastie trate v Slovenskom raji tvoria z veľkej časti štrkové zvážnice, prípadne asfalt. Len malá časť vedie po poliach, kde ale nehrozili žiadne tlačenice cez bahenné kúpele. Do Popradu prichádzam ešte v piatok podvečer, aby som mal v sobotu kľudné ráno a mohol byť oddýchnutý. Počasie vyzerá, že nám doobeda vydrží a nejaký dážď by mal prísť až okolo 12 hod, bolo treba len dúfať. Stále to bolo tak, že na jednom mieste pršalo a o 5 km ďalej svietilo letné slniečko.
Na výber bolo z viacerých tratí, pre drobcov FAMILY trať, ktorá mala 8,4 km. Nasledovala krátka trať 14 km/638 m, stredná trať 54 km/1 306 m a dlhá trať, na ktorú som sa prihlásil, mala 68 km/1 600 m. Na strednú a dlhú mohli ísť aj E-biky a gravelisti. Tých dosť obdivujem po tom kamenistom teréne, na našej trati išli až dvaja. 🙂
Štart dlhej trate bol o 9:00 hod a pripravených vyraziť po zákutiach Slovenského raja prišlo cez 90 bikerov.
Úvod cez Hrabušice ideme za sprievodným vozidlom a len počuť bzučanie MTB plášťov celého pelotónu. Za chvíľu odbočujeme k Hornádu a to boli posledné metre, kedy sme boli čistí. Tu boli prvé veľké kaluže vody, ktorá špliecha od kolies na všetky strany, zásadne hlavne na moje okuliare. 🙂
Začínajú prvé strmšie stúpania náučným chodníkom ku Tomášovskému výhľadu. Tempo si držím výborné a cítim sa plný síl. Predsa len sú to pre mňa už 4. preteky v sezóne a na kondícii to je poznať. Na kochanie z parádneho výhľadu ale nie je čas a nasleduje rýchly a prvý technickejší zjazd na Čingov. Trasu celkom poznám, tak si to dovolím pustiť a nebojím sa toho, aj keď to je trošku mokré a blatisté. Prvá ostrá skúška nových plášťov, ktoré našťastie robia, čo majú a držia ma na trati.
Prechádzame krásnym prostredím cez mostík nad Hornádom. Kúsok za ním nasleduje menší brod cez miestny potok, kde už mostík absentuje, a po dažďoch je vody viac než dosť, dostaneme mierne osvieženie. Zrovna letný úpek ale nie je. 🙂
Do cieľa ešte ďaleko
V sedle Medvedia hlava nás čakal prvý bufet, kde som schmatol banán a jeden pagáč a pokračujeme občas zjazdom, ale stále nás čakajú stúpania. Máme za sebou asi 20 km a hoci sa mi išlo doteraz výborne, tu ma začala chytať kríza a držala sa ma ďalších 20 km.
Následne sa odpojila stredná trať a my sme išli v klasicky zarastenom zjazde medzi kríky a stromy do Vojtechovej samoty, po ktorom nasledovalo pre mňa najhoršie stúpania do sedla Čertova Hlava, a že to stúpanie je ozaj čertove… Neustály sklon cez 14 % dáva zabrať fyzicky aj mentálne. Do celkovej nepohody to veľmi nepomohlo a pre moju smolu sa tu zmenila trasa oproti minulému roku.
Čo som si v „dôkladnej“ príprave nevšimol a nechápal som, prečo ešte neklesáme na Palcmanskú mašu, ale stále pokračuje nekonečné stúpanie. Trasa išla popri konci lanovky Geravy.
Pomôcť alebo nepomôcť?
Tu sa mi stala zaujímavá príhoda a postrehol som, ako je biker mimo trať, tak sa pýtam, čo sa deje. Mal problém so zadnou prehadzovačkou a pýtal sa, či nemám imbusový kľúč. Žiaľ tu zapracoval egoizmus a pri predstave, že už tak zlomený z krízy, musím zastať, vyberať ho zo špinavej kapsičky pod sedlom, počkať kým si to opraví a zase pokračovať, som mu zaklamal, že nie a išiel ďalej. Biker predo mnou sa pýtal, čo sa deje, tak som mu povedal, čo potrebuje a on sa otočil a zrejme mu pomohol.
Ani nie pár kilometrov na to, keď sme konečne začali klesať na Stratenskú pílu, na mňa kričí v zjazde druhý biker, či nemám pumpu. Svedomie mi nedalo a keď som nepomohol jednému, podávam pumpu druhému so slovami, nech mi ju potom prinesie a budem dúfať, že mňa defekt nechytí. Na čo mi odpovedal, že buď mi ju nechá na časomiere alebo keď ma dobehne, v duchu mi preblesklo, že hádam až tak pomaly nepôjdem. 😀
Bohužiaľ som si nezapamätal ani bike, ani číslo jazdca a ani dve hodiny po príchode v cieli sa pumpa neobjavila. Nechcem súdiť, a jazdcovi sa to nemuselo podariť opraviť a možno preteky nedokončil. Tak aspoň získal kvalitnú pumpičku Lezyne na výjazdy a verím, že sa na maratón už bez nej nevydá.
Najlepšie na koniec
Po zjazde bol druhý bufet, kde si čistím špinavé okuliare, niečo rýchlo „džobnem“, nech sa vzchopím. Čakalo nás stúpanie po Glackej ceste až pod Vtáči hrb. Tu som si robil video na telefón, že by sa mi zišiel aj opaľovací krém, lebo prvýkrát začalo slnko ozaj páliť. Murphyho zákon ale nenechal na seba dlho čakať a ani nie 10 min na to začalo slušne pršať. Našťastie som bol schovaný pod stromami, takže mi to z celkovej nálady neubralo. Postupne sa mi začala vracať energia. Dážď ustal, stojím na poslednom bufete, kde opäť čistím okuliare po ďaždi a hltám mastný chlieb s cibuľou.
Tu sa dostávame do záveru a pre mňa najviac zábavnej časti celej trate. Prejazd cez Vtáči hrb okorenený parádnym technickým zjazdom plným kameňov, občas turistov 🙂 na Kláštorisko, kde to je bežne zakázané. A zakázané ovocie chutí najlepšie. Endorfíny začali pracovať naplno a telo sa dostalo do top formy zo začiatku pretekov. S jedným pretekárom, ktorého tlačím pred sebou, si to „rúbeme“, čo to dá, turisti uskakujú nabok, pruženie maká naplno a plášte trpia pod snahou udržať stopu. Nebolo tu bezpečné ho obiehať.
Keď sme boli na Kláštorisku, tak ho to vynieslo mierne mimo trať, kde využívam príležitosť a zadupem plné watty. Čakali ma posledné kilometre do Podleska. Dokážem držať vysoký výkon a srdce si to búši nad 165 úderov. Cesta bola mierne zvlnená ale v princípe už len klesá. Koniec zakončujeme opäť technickejším zjazdom po štrku do ostrejších zákrut.
Na finálnej asfaltovej rovinke píska usporiadateľ, nakoľko sa treba otočiť ešte o 180° a prejsť cieľovou čiarou. Efektne si driftom zaflekujem 😀 otáčam sa a cieľ prechádzam s časom 3:40:46 so stratou na prvého pretekára 58 min 56 s. Minulý rok, aj keď bola mierne iná trať ,som to dal cez 4 hod. Takže z výsledku sa teším, hoci som si bol vedomý, že by to mohlo byť lepšie. Ako povedal Imro v ten deň, nie každý deň je nedeľa a niekedy aj keď má človek pocit, že telo je pripravené, tak to nemusí ísť. O nič nejde, prišiel som si to užiť a to sa mi na 100 % podarilo 😊.
Dlhú trať dokončilo 83 pretekárov. Celkovo sa ich zúčastnilo cez 450, čo je myslím na predpovedané podmienky veľmi fajn. Musím pochváliť organizáciu. Parkovisko bolo zabezpečené a hoci sa parkovalo na mokrej trávnatej lúke, výjazd bol cez betónové tvárnice, takže ani do kopca s trakciou nebol problém.
Trať bola výborne značená a na bufetoch veľmi milí a ochotní ľudia. Po pretekoch nás čakal už tradične výborný guláš s pivom alebo kofolou. A po príjazde do cieľa sa dal využiť posledný bufet, kde bola voda a ešte nejaké ovocie, prípadne niečo mastné pod zub. 🙂 A ako je už dobrým zvykom, nechýbalo parádne zázemie, kde sa zabavili všetci členovia rodín pretekárov.
Víťazom na dlhej trati bol Lukáš Kubiš s časom 2:41:50. Za ženy to bola Simona Sabolová s časom 3:42:09. Na strednej trati najlepšie zajazdil Podolak Patrik s časom 2:16:14 a za ženy Barbora Hegedúšová s časom 2:50:53. Krátku trať prešiel najrýchlejšie Šimon Poráč s časom 0:40:26 a Júlia Kunová s časom 0:58:50.
Ďalšia zastávka 10. ročníka ŠKODA BIKE OPEN TOUR nás čaká už o 10 dní v Topoľčiankach, kde by ste nemali chýbať ani vy! 🙂
Zdroj fotografií: archív autora, Peter Regec
