Vo všeobecnosti nesmú vodiči predbiehať tak, aby to ohrozilo bezpečnosť ostatných účastníkov cestnej premávky. Keďže takúto vec vieme interpretovať rôzne, tak krajiny ako Španielsko, Belgicko, Francúzsko či Austrália, majú zákony uspôsobené tak, že stanovujú minimálnu vzdialenosť potrebnú pri predbiehaní. Väčšina šoférov je rozumných a prejdú popri cyklistoch opatrne. Či je to už kvôli bezpečnosti alebo zákonu. Uvedomujú si, že je to desivé, keď sa spätné zrkadlo priam dotýka riadítok. V prípade, že v sedle súperíte s bočným vetrom alebo sa idete vyhnúť kanalizácii, tak strácate cenné centimetre medzi vami a autom.
Netrpezlivosť a jazda autom
Niektorí vodiči sú netrpezliví. Ak sa stretnú s cyklistom na zúženom mieste, nechcú spomaliť a čakať na vhodnejšiu príležitosť, aby predbehli vo väčšej vzdialenosti. To je dôvod, prečo sa rozhodnú predísť v zákrute či na úzkej vozovke. Jediná vec, ktorú môžeme urobiť, je držať sa viac v strede cesty. Je dôležité, aby všetci vedeli, že toto nie je prejavom arogancie, ale iba pokusom naznačiť, že toto nie je správne miesto na predbiehací manéver.
Štúdia zverejnená v roku 2010 v Austrálii v štáte Queensland ukázala, že hoci nás šoféri považujú za čierne ovce dopravy, záznamy o nehodách túto teóriu nepotvrdzujú. Štúdia sa zaoberala 6 774 nehodami, ktoré sa stali v rokoch 2000 až 2008. Cyklisti boli vinní v menej ako polovici prípadov, konkrétne v 44,4 %. Väčšia časť nehôd bola zapríčinená vodičmi a motorkármi. Podľa štúdie v Adelaide bolo 79 % kolízií medzi autami a bicyklami spôsobené vinou šoférov. Britské oddelenie dopravy poskytuje podobné čísla (60 – 75 %).
Meter a pol ako možná budúca právna norma
Prečo považujeme povinnú vzdialenosť 1,5 metra za užitočnú vec?
- Vodiči nebudú predbiehať, keď budú vedieť, že sa majú riadiť pravidlami stanovenými dopravnými expertami.
- Boli by sme uznaní za zraniteľnejšiu skupinu účastníkov cestnej premávky.
- Bolo by uznané právo cyklistov a vytvorila sa bezpečná zóna vymedzená zákonom.
- Šoféri by mali jasne stanovenú normu, čo by im uľahčilo rozhodnúť sa správne.
- Znížilo by sa riziko nehôd.
- Prispelo by to k lepšej vynútiteľnosti práva v prípade nehody.
- Mali by sme dostatok priestoru na vyhýbanie sa prekážkam.
Väčšia vzdialenosť ponúka vodičom priestor na bezpečné predbiehanie
Niekedy šoféri ani nevedia, ako správne predbiehať. Róbert Šťastný z oddelenia Bezpečnosti cestnej premávky spoločnosti Škoda AUTO odporúča, aby vždy dodržiavali vzdialenosť 1,5 metra. „Šírka vozovky je približne 3 metre, takže 1,5 metra je približne polovica. Ak samotní jazdci potrebujú ďalších 1,5 metra a vozidlo má šírku 2 metre, tak vozidlo nezostane vo svojom jazdnom pruhu. Napriek tomu to vodiči takto robia dosť často. Osobne sa vždy snažím predbiehať cyklistu rovnakým spôsobom ako auto. Idem do vedľajšieho pruhu“ hovorí Róbert Šťastný.
Odporúča taktiež zvýšiť opatrnosť, ak vozidlo ťahá za sebou väčší príves či karavan. „Môže sa stať, že automobil sa nám vyhne, no príves už nie. Takáto kolízia je ešte horšia ako nehoda s autom, pretože tu existuje riziko, že človek spadne priamo pod kolesá,“ varuje Šťastný a dodáva, že pri odbočovaní sa zadný roh prívesu značne posúva na stranu. To predstavuje významnú hrozbu. Preto vzdialenosť musí byť väčšia ako všeobecne odporúčané minimum 1,5 metra.
Bezpečné predbiehanie nie je len otázkou presne vypočítanej vzdialenosti, ale je to predovšetkým otázka vzájomného rešpektu medzi jednotlivými účastníkmi cestnej premávky. Podľa Jiřího Polomisa z organizácie BESIP pre bezpečnosť cestnej premávky, je tento aspekt ešte dôležitejší v krajinách, kde nie je dostatok miesta na rozdelenie rôznych druhov dopravy na oddelené jazdné pruhy. Ide tu hlavne o diferenciáciu medzi cestami pre vozidlá a cyklochodníkmi.
„Pokiaľ ide o bezpečnosť dopravy, vždy zdôrazňujem význam spoločného. V ideálnej situácii by to malo zahŕňať príležitostnú výmenu rolí. Vodiči by si mali niekedy vyraziť na bicykli, kde je väčšia automobilová premávka, aby zistili, aké to je, keď vás predbehne aute,“ vysvetľuje Jiří Polomis. To, čo považujeme za najproblematickejšie, sú jednosmerne orientované skupiny – napríklad človek, ktorý väčšinou len šoféruje a len príležitostne sa ocitne ako chodec v premávke a vníma priestor a situáciu ako chodec. Situácia je podobná aj pri iných účastníkov cestnej premávky. „Sú to príčiny nepríjemných kolíznych situácií, v ktorých sa účastníci cestnej premávky navzájom obviňujú,“ vysvetľuje Jiři Polomis. Väčšina krajín zahŕňa do svojich zákonov spravodlivé správanie, ktoré zvyčajne uvádza, že každý účastník cestnej premávky je povinný konať opatrne a disciplinovane, bez toho, aby obmedzoval iných účastníkov alebo ohrozil ich bezpečnosť.
Čo môžu robiť cyklisti?
Doteraz sme diskutovali najmä o povinnostiach vodičov, ale aj my môžeme prispieť k ľahkému a bezpečnému predbiehaniu. Podľa Róberta Šťastného je prvým kritériom, aby sme boli videní už z diaľky. Ak si šofér všimne jazdca včas, môže lepšie naplánovať svoj manéver, ako keby nás mal zbadať na poslednú chvíľu. Tí potom nemusia mať dostatok času obehnúť väčšiu skupinu. „Keď je pelotón dlhý, odporúčame ho rozdeliť na niekoľko častí a nechať dostatok miesta na to, aby sa medzi ne mohlo nejaké auto pohodlne zmestiť. Je to v prípade, že bude musieť manéver prerušiť,“ dopĺňa Róbert Šťastný. V pelotóne by si mali udržať bezpečnú vzdialenosť aj od seba navzájom, pretože aj malá kolízia medzi nimi môže mať tragické následky, keď pelotón míňa nejaké auto.
Obojsmerná komunikácia
Vodiči a naša komunita môžu bez problémov koexistovať. Ak sa vozidlo blíži k bikerovi zozadu a cesta je jasne bez prekážok, ten môže jazdiť bližšie k okraju vozovky. Tak dá vedieť vodičovi, že o ňom vie a bude rád, že ho automobil predbehne. Samozrejme, nie je to vždy možné, pretože niekedy stav cesty neumožňuje bezpečnú jazdu na bicykli. Užitočná forma komunikácie sa dá použiť, keď nás vozidlo stretne v zákrute. Cyklista, ktorý už vie, čo sa deje v zákrute, môže signalizovať, že pred ním nie sú žiadne autá a je možné ho predbehnúť. Je to samozrejme otázka veľmi krehkej dôvery.
Ak je šofér presvedčený, že cesta je voľná a že sa nestane nič neočakávané, tak je to v poriadku. Ak však máte podozrenie a neviete to skontrolovať, radšej sa uistite, že manévrom neohrozíte seba ani ostatných. Každé naše stretnutie s autom je vždy príjemnejšie s úsmevom na perách a priateľským zamávaním, ako s prehnanými reakciami a nahnevanými gestami. Vzájomné porozumenie a úcta sú naším cieľom.
