Pred koronou sme dvakrát absolvovali TdF, ale vždy bez bicyklov. Na horskej etape, ktorá prechádzala cez Galibier, nás dobehla menšia búrka, boli sme celkom hore. Tí, čo mali bicykle, zišli dole za pár minút, my sme to aj pri najväčšej snahe mali minimálne na hodinu. Preto sme sa rozhodli najbližšie ísť na bicykloch. Navyše, aj bývanie nemusíme hľadať priamo v centre diania, ale vo väčšej vzdialenosti. Z toho vyplýva aj lepšia cena a žiadne kolóny na konci dňa, pripadne úplne uzavreté cesty.
1. deň
TdF sme vždy spojili aj s kúpaním pri mori (Taliansko alebo Francúzsko). Tento rok sme sa rozhodli pre Nice, ktoré bolo v ideálnej pozícii pre naše výlety. Prvý deň sme išli do Monaka, pri pobreží Nice ide široká cyklotrasa, ktorá je navyše oddelená vysokým obrubníkom od chodníka pre peších.
Za mestom cyklotrasa končí a išli sme po okreske v plnej premávke. Na niektorých úsekoch bol namaľovaný cyklopruh v rámci cesty, ale veľa úsekov bolo ako u nás, iba krajnica. Pocit z jazdy bol ale úplne bezpečný. Väčšina aut nás obchádzala naširoko a čakali kým to bolo bezpečne. Pamätám si iba dve autá s monackom značkou, ktoré išli bližšie ako bolo bežné na francúzskych cestách. V Monaku sme navštívili sídlo monackého princa, odkiaľ je pekný výhľad na prístav. Keď sme išli na druhú stranu, pozrieť štadión, strážnik nás vyhnal z námestia aj keď sme iba kráčali vedľa bicyklov, asi sme si nevšimli zákaz.
Bicykle nám poskytli oveľa väčšiu flexibilitu ako keby sme boli len peši, preto sme išli aj na verejnú pláž. Nikdy som sa sem predtým nedostal, na pešo je prístupný maximálne prístav a okolie. Po ceste na pláž, štandardná zastávka v potravinách v prístave, robia tam aj bagety a pizzu. Kto chce ušetriť za stravu, táto zastávka je jasná voľba a neboli sme jediní. Ďalej nasledovalo Kasíno, ku ktorému vedie strmý kopec a odtiaľ dole na najznámejšiu šikanu Fairmont Harpin.
Potom rýchle kúpanie v mori a späť do Nice. Na spiatočnej ceste sme išli cez niekoľko tunelov pod mestom, v ktorých sú aj kruhové objazdy, bol to veľmi zaujímavý zážitok.
2. deň
Druhý deň sme mali naplánovanú návštevu Antibes, tento prístav je známy ako kotvisko najväčších jácht. Tento rok sme mali smolu na tu najväčšiu, je zabavená v Nemecku 😀, ale bola tam jej predchodkyňa.
Cesta do Antibes je po rovine, cyklochodník celý čas kopíruje more a je oddelený od hlavnej cesty. Jediná vec, ktorá nás obťažovala, boli pravidelné semafory pre cyklistov na cyklochodníku. Križuje sa tu veľa ciest, takže to bolo logické, len u nás nie sme zvyknutí na 20 km úsek. Pri križovatkách bez semaforov boli domáci šoféri veľmi ohľaduplní a ani trochu sme sa necítili ohrození.
3. deň
Presun do Álp, bývali sme v Belley, pôvodný plán bol bývať bližšie ku Grand Colombier, ale kým sme sa rozhýbali s hľadaním bývania, už nebolo nič v blízkosti. Auto sme nechali na verejnom parkovisku a bicykle vo vnútri (cestovali sme s dodávkou). Dúfali sme, že tam budú aj ráno.
4. deň
Do mesta Culoz, ktoré sa nachádza pod vrcholom, sme to mali 24 kilometrov. Ráno sme vyrazili o 8:00, bicykle boli našťastie v aute. Pred každou etapou sme rozpočítali, koľko nám bude trvať dostať sa na vrchol a museli sme tam byt aspoň hodinu pre reklamnými autami. Podľa toho sa vždy naplánoval odjazd z ubytovania.
Cesta z Belley do Culoz išla po cyklotrase popri Rýne. Už z diaľky sme videli Colombier, je to jediný vysoký vrchol, ktorý trčí z roviny.
Na cyklotrase prekvapilo obrovské stádo oviec, ktoré dosť slušne zašpinili niekoľko 100-metrový úsek – navyše zavadzali.
Pred Culoz začali odstavené cesty a kolóny áut, vtedy sme boli prvýkrát radi za nápad zobrať bicykle. Ešte pred stúpaním sme išli do centra, kde sme si dali kávu a malé pivo, kúpili nejaké bagety a výjazd sa mohol začať.
Najskôr nasledovali menšie roviny vlniace sa do tvaru Z, potom jedna dlhá nudná rovina, ale už so stúpajúci výhľadom na mesto a okolie.
Na konci roviny nasledoval asi najznámejší úsek, krátke “hadiace” sa šikany, z každej nasledujúcej bol výhľad na šikanu pod ňou.
Po týchto šikanách sme vošli do lesa a už to bolo len dlhé a nekonečné trápenie. Očas bol dokonca nejaký zjazd, takže stovky metrov pribúdali “zadarmo”. Cesta ale ubiehala celkom rýchlo, okolo trate už bolo veľa divákov a zároveň sme sa míňali s ostatnými cyklistami, nás skôr predbiehali.
Posledný kilometer už bol najľahší, hlava vedela, že 17- kilometrové stúpanie je na konci. 25 – 50 metrov pod cieľom už začala zápcha a nedalo sa ani rozumne šliapať. Jednoduchšie bolo ísť vedľa bicykla, tesne pred cieľom už bola zábrana, tak sme si rýchlo spravili fotku a policajti nás hnali preč. Pri takýchto slávnych vrcholoch to asi tak funguje, stovky – možno tisíce ľudí vyjde hore, rýchla fotka a treba ísť hneď preč.
Asi tri kilometre pred cieľom bola fun zóna, tam sme si kúpili vodu, colu a rýchlo išli nižšie. Čakal som extrémne ceny ale voda bola za 2 € a cola za 3 €. Ešte pred reklamnou kolónou sme stihli byť na cca 6 – 8 km do cieľa. Z reklamnej kolóny rozdávali nejaké drobnosti, na prvej návšteve TdF to bolo oveľa zaujímavejšie/intenzívnejšie, ale teraz sú jediné “cenné” predmety čiapky a tričká.
Po tejto kolóne nasleduje asi hodinová prestávka, keď sa dá aj pospať. Na kopcoch nie je signál, alebo úplne slabý, preto to ubieha pomaly. Po prvých majákoch policajných motoriek celý kopec ožije. Keď nás míňa červený Superb riaditeľa pretekov, vieme, že za chvíľu pôjdu prví jazdci. Potom nasleduje pelotón, a nakoniec šprintéri a s nimi aj náš Peter Sagan. Aj keď na poslednom ročníku nezískal žiadny väčší úspech, medzi fanúšikmi bol vždy hviezda.
Ako posledné ide auto oznamujúce koniec celej kolóny. To znamená, že môžeme ísť dole a ponáhľať sa na ďalšiu etapu. Cestou dole ideme maximálne 30 km/h, je plno, všetci chcú byť dole čo najskôr, ale aj tak máme výhodu voči chodcom, ktorí idú tak 5km /h. Občas sa stane, že nejaký “blbec” s autom nerešpektuje uzavretie cesty a ide medzi chodcov a cyklistov. Vtedy vznikajú lieviky a zápchy, väčšinou takýchto “inteligentov” zastavia policajti a pustia, až keď sú voľné cesty. Veľmi ma prekvapilo, že v tom dave idú dole aj profíci, ti majú ale píšťalky a každý ich púšťa.
V meste už bola slušná zápcha, ktorú sme ľahlo obišli na bicykloch. Potom nás čakal rýchly dojazd do Belley a cesta autom do Taninges, kde sme prišli až o pol 11.
5. deň
Ráno sme vstali a hneď išli z Taninges do Samoëns, z ktorého je výstup na Col de Joux Plane.
Cesta kopírovala etapu a do dediny to bolo po rovine, občas mierne 1 % zvlnenie. Na začiatku dediny sme našli pekáreň, kde sme si dali rýchle raňajky a išli sme na Joux Plane. Cestu sme si trochu skrátili a odbočili sme skôr, ako bola trať etapy, nič sme tým ale nezískali. Prevýšenie ostalo, iba to bolo na kratšej trase, po asi dvoch kilometroch sme sa už napojili na pôvodnú trasu etapy.
Celý zvyšok bolo stúpanie okolo 10 % a nebolo si kde oddýchnuť. Ja som sa navyše oddelil od mojej skupiny a išiel som s novými známymi zo včerajšej etapy. Výsledný čas bol 1,5 hodiny namiesto 2,5 hodiny, ktoré mali moji pôvodní spolucestujúci. Na vrchole som mal celý zničený problém dopiť pivo. Hore, rovnako ako deň predtým, bola tlačenica, takže pár rýchlych fotiek a rýchlo zísť pár sto metrov dole na spomínané pivo.
Počas čakania na kolegov bola menšia prehánka, ale len pár minút. Počas celého týždňa vo Francúzsku to bol jediný dážď.
Na sledovanie Tour sme si vybrali miesto asi 4 – 5 km pod horskou prémiou, ukrytí v tieni stromov.
Cestou do Taninges sme mali celkom slušné tempo na zloženie našej skupiny, ale aj tak nás stále predbiehali menšie skupinky idúce cca 40 km/h. Z Taninges sme cestovali do Annecy, presnejšie do dediny menom Taloires. Túto dedinu a kemp v nej sme si vybrali zámerne, boli sme tu na našej prvej TdF a prvýkrát sme tu videli etapu.
6. deň
Ráno mi moji spoločníci oznámili, nech si idem sám na Col de la Forclaz. Z kempu to bolo asi 2 km po cyklotrase pozdĺž jazera do centra Taloires a hneď v meste začalo stúpanie.
Mapy.cz mi vyhodili skratku oproti etape, a tak som išiel asi kilometrový úsek po kamenistej ceste, s cestnými plášťami sa miestami nedalo ísť, preto som aj kráčal vedľa bicykla. Moja skratka išla popod hlavnú asfaltový cestu, iba o pár metrov nižšie.
Nad tunelmi, kadiaľ viedla trasa etapy, som sa napojil a už som šiel po asfaltke. Zo začiatku boli pekne výhľady na jazero a okolité hory, asi v polovici stúpania sa cesta vyrovnala a dokonca nasledovalo krátke klesanie. To bol posledný úsek, kde sa dalo oddychovať, potom nasledovalo už len stúpanie.
Na posledných 4 km je podľa Stravy segment, kde je priemerne stúpanie 9,4 %. Neviem, či to bolo obtiažnosťou kopca alebo už aj únavou, bol to predsa tretí kopec za tri dni, ale na vrchole som mal dosť. Tie posledné 4 km som si zľahčoval stúpanie robením slalomových esíčok. Na vrchole sa nachádza reštaurácia s terasou a nádherným výhľadom na jazero. Nasledoval rýchly zjazd, keď ešte nebolo veľa ľudí na kopci, späť do kempu.
V kempe sme sa dali opäť dokopy a išli sme si pozrieť poslednýkrát Petra Sagana naživo. Vyšli sme asi do polovice kopca, kde sa opakovala rovnaká situácia ako v predošlé dni. Po prejdení celej kolóny nasledovala rýchla cesta do kempu a potom smer Slovensko.
Za týždeň sme prešli 290 km a nastúpali 4 232 m. Celkom slušný výsledok na zloženie našej netrénovanej a sčasti veteránskej skupiny. 🙂
