V poradí štvrté kolo ŠBOT už tradične ponúklo rýchlu trať a rovnako možnosť výrazne si vylepšiť cyklistické opálenie. Samozrejme, to zďaleka nebolo všetko.

Stupava opäť „núti“ k skoršiemu budíčku, no cesta zo Žiliny ubieha ako po masle. Ešte ráno je u nás čerstvo po daždi a chvíle spríjemňuje pomerne hustá hmla, ktorá sa ale pri Ilave mení na azúro – na čom sa už následne nič nemení. Parkujem na klasickom mieste a mierim do „maratónskej dedinky“. Okolo veľkého centrálneho stanu sa vytvorilo také menšie expo a ľudia postupne pribúdajú. Registrácia prebehne bez problémov a za chvíľu už mám v rukách všetko potrebné. Ani sa nenazdám a je tu skoro plno. Veľkú časť tvorí doprovod pretekárov, pretože vďaka rôznym akciám sa počas čakania nudiť nebudú. Ešte nie je čas na „zábavu“ a je potrebné si nachystať všetko potrebné. Hlavne pitie sa bude určite hodiť na dnešných 105 km s prevýšením cez 3 000 m – navyše v tom výpeku, ktorý sa už na nás chystá. Ešte sa stihnem trochu previezť, pozdraviť kamarátov a pomaly sa staviam na štart.

S rozvahou

Na tomto maratóne som za zúčastnil už veľakrát, no čo si pamätám, vždy tu bolo veľmi teplo a vždy som robil tú istú chybu – prepálil začiatok a následne sa v druhej polovici upiekol a ledva motal nohami. Dnes dávam „ego“ bokom a úvod pôjdem jednoducho v „pohodovejšom“ tempe – uvidím, čo to spraví. O 9:00 teda vyrážame, klasika po asfaltke, smer Borinka. Točíme a začína tradičné stúpanie po paneloch, kde môžem hneď aplikovať svoju stratégiu :): „Hlavne sa zbytočne neplaš, spomeň si na tú saunu čo príde potom“. Evidentne to ide podľa predstáv, pretože kamarát Adam sa ma pýta, či sa mi ide dobre a či mi niečo nie je :). Letíme teda po širokých cestách v pomerne veľkej skupine a zbiehame na asfaltovú cestu. Na 10. kilometri začína pomerne strmé stúpanie na Kamzík, kde už začínam viac tlačiť do pedálov a postupne sa vzďaľujem. Toto stúpanie je naozaj pekné, strmé a plné kameňov – také trochu mimo klasický charakter trate kde sú chodníčky v lese skôr vyhladené.

Navyše z vrcholu vedie super singláč, ktorý miestny bikeri majú určite dokonale najazdený. Ja jednu zákrutu „prestrelím“, ale inak všetko v poriadku a valím ďalej. Nasleduje ďalší trail s prívlastkom „šliapavý“, kde si trochu vydýchnem, takže opäť mám za sebou nejakú spoločnosť. Tentoraz kamarát Rišo a jeden jazdec, ktorého nespoznávam, ale ktorý sa ma odteraz drží ako kliešť. To už naberáme metre v dlhom tiahlom stúpaní popri potoku, menší zjazd, stúpanie a prechádzame cez bufet na Bielom Kríži. Teda ešte predtým sme si trochu museli „raziť“ cestu na úzkom chodníčku cez partiu dôchodcov, ktorí boli pretekmi mierne zaskočení :). Držím si tempo a dobieham ďalších…

 

Nekonečný horúci asfalt

Čakajú nás také hore-dole úseky a za nimi trochu dlhšia zvážnica. Stále mám doslova na kolese nalepeného jazdca v zeleno-modrom drese, ktorý sa za mňa schováva, kde len môže. Párkrát mu aj niečo hovorím, keď už sme takto „v kontakte“, no reakcia žiadna. Až po nejakom čase z neho vypadne veta: “Ich verstehe nicht“. Tak už je to jasné a prepínam do medzinárodného módu :). Medzitým doslova zletíme dlhým a rýchlym zjazdom po zvážnici, kde sa rýchlosť neraz prehupla aj cez 70 km/h až skoro k Limbachu. Točíme doľava na nepríjemné asfaltové stúpanie. Neviem prečo, ale naozaj ho nemám rád, ešte je takmer poludnie, takže tieň nikde. Rakúšan za mojím kolesom stále funí, akoby mal za chvíľu odpadnúť z bicykla a v tom protivetre mi na celej ceste nevystrieda ani na sekundu. O to viac ma prekvapí, keď mi tesne pred vrcholom a bufetom začne „cukať“ :). No veď počkaj… Na bufete beriem hlavne ionťák a do vrecka banány, dopĺňam nimi tyčinky a gély, z ktorých do seba za hodinu jazdy dávam po jednom kuse.

Ak som doteraz dokázal v podstate stále dobiehať, po tej asfaltke a v ďalšom dlhom kopci trochu spomaľujem. Nemám krízu, len to už nejde tak „ľahko“. Prihadzujem pre istotu do kotla rýchlo ďalší gél a banány. V zjazde robia spoločnosť nepríjemné korytá a ten nás privedie na ďalšiu asfaltku, tá zase k ďalšiemu bufetu. Beriem „plnú“ a ďalšiu hrsť banánov. Stúpanie pokračuje ďalej, bonusom je skutočne strmá pasáž, ktorú najskôr pokúšam v sedle no makadam je proti. Nakoniec zisťujem, že peši to bude lepšie :). Neskôr prichádza ďalšia stojka, kde aplikujem podobnú stratégiu a ktorá nás privedie na Konské hlavy. Sme na hrebeni, po ktorom pokračujeme ďalej a ktorý minule ukončil moju púť – keďže som zle odbočil. Teraz sa pri tej odbočke len pousmejem a pokračujem už správnou cestou doprava :). Je tu ešte zopár výživných stúpaní, ktoré vedia pekne potrápiť, no postupne ukrajujem ďalšie a ďalšie výškové metre. Technickejší zjazd nás privedie na asfaltku a tá mierna klesá až k bufetu pri vodnej nádrži Lozorno. Predposledný bufet, znovu čapujem, ale to už by mala vystačiť až do cieľa. Ako opúšťam bufet dobieha ma kamarát Andrej a vytvoríme dvojičku. Čaká nás ešte 20 km, ktoré sú ale pekne nepríjemné a vedia dobre potrápiť. Najskôr mám pocit, že sa Andreja v kopci neudržím, no nakoniec si nájdem dobrý rytmus. Spolu zbiehame k malej vodnej nádrži, za ktorou nasleduje tiahla asfaltka.

 

Nový impulz

Ako mávnutím zázračného prútika cítim chuť sa do toho poriadne oprieť. Čakajú nás strmé chodníčky cez les, medzitým spoločnosť robia aj jazdci z kratšej trasy. Takmer každý strmý úsek dávam v stoji a na prevode, ktorý som tu zrejme nikdy nepoužil :). Týmto štýlom o chvíľu dobieham toho Rakúšana aj ďalšieho kamaráta a postupne sa im vzďaľujem. Zásluhu na tom má aj super partia, ktorá povzbudzuje, akoby sme práve bojovali o titul majstra sveta :). V peknom zjazde do Borinky sa vydýcham a regulovčíčka ma opäť posiela do „panelového“ kopca – zamykám pruženie a pokračujem v posilovaní. Záverečné km už naozaj dokonale poznám aj zo zimnej verzie, pozor si dávam najmä v poslednom singli, ktorý má na spodku také odklonené vymleté časti a kde sa to dá naozaj kráľovsky „zapichnúť“. Samozrejme nesmie chýbať brod a záverečná motanica cez areál po trati „eliminátoru“, ktorá ma dovedie do cieľa. Nakoniec teda 5:02 hod. a celkové 14. miesto. Z víťazstva sa nakoniec tešil Karel Hartl v čase 4:27 hod. a odolal maďarsko-rakúskemu náporu…

Výsledky nájdete TU.

Akonáhle sa dám dokopy, môžem si vychutnať atmosféru, ktorá vzhľadom na množstvo bikerov, centrálny stan a prebiehajúce akcie, pripomínala taký maličký festival :). Veľkú odozvu mala najmä súťaž s trialistom Jánom Kočišom v preskoku, kde Ján našiel nečakaného premožiteľa a celé to prinieslo poriadnu porciu zábavy. Okrem iného ale predviedol aj svoj povestnú „show“ hodnú majstra sveta v tejto disciplíne. Pre deti bola pripravená prekážková dráha a kto mal záujem, mohol navštíviť aj stánok food blogerky Martiny Grňovej a niečo zaujímavé ochutnať. Celé to zastrešoval moderátor Tomaggio, takže čas do vyhlasovania výsledkov ubehol v podstate ako voda. Navyše nechýbala tradične veľmi bohatá tombola o bicykel. Čo ma potešilo, bolo množstvo umývacích boxov a bike som si mohol umyť v podstate lepšie ako doma. Navyše, kto chcel, mohol ho opäť odložiť do úschovne a bez obáv „vegetiť“ pri pivku, káve (aj ľadovej) alebo napr. trdelníku :). Nakoniec sa na maratóne zúčastnilo 1 111 bikerov, a to ešte nie je všetko. V nedeľu sa konali ešte Junior Trophy a Záhorská Bystrica Run, kde prišlo navyše 257 detí a 157 bežcov. Takže športový víkend ako sa patrí.

ŠKODA STUPAVA TROPHY teda ponúkla okrem tradičnej rýchlej trate aj výbornú porciu zábavy pre všetkých, či už priamo na trati alebo v podobe vydarených sprievodných akcií. Táto kombinácia spolu s výborným počasím bola zárukou, že kto prišiel naozaj neoľutoval a rovnako mohol stráviť športový víkend s celou rodinou. Ďalšie, už 5. kolo ŠBOT bude hostiť 12. augusta Svit a tradičné podujatie ŠKODA Horal MTB maratón. Nezabudnite si tento dátum poznačiť v kalendári, nudiť sa určite nebudete…