Vedci dnes už vedia, že laktát nie je jed, ale skvelé palivo. Je to energetický zdroj, ktorý uprednostňujú srdce, mozog aj pomalé (červené) svalové vlákna, a počas vysokointenzívneho cvičenia navyše po celom tele prenáša dôležité signály.
Táto zásadná zmena vo vedeckom chápaní prirodzene vyvolala v profesionálnom pelotóne otázku: ak je laktát taký prospešný, dá sa vďaka jeho dodatočnému príjmu jazdiť rýchlejšie? Mohli by sa gély a nápoje s exogénnym laktátom stať novým trendom cyklistickej výživy?
Ďalší zdroj energie navyše?
Teória, ktorá stojí za súčasným záujmom o laktátové doplnky, vychádza z ľudskej fyziológie. Počas dlhých etáp alebo intenzívneho úsilia výkon klesá vtedy, keď športovcom dôjde využiteľná energia, alebo keď signály únavy premôžu centrálny nervový systém.
Dlhé roky sa výživové stratégie sústredili na maximalizáciu príjmu sacharidov. Dnešní profesionáli na Tour de France prijímajú aj cez 120 g sacharidov za hodinu, aby udržali svoj „motor“ v chode. Ľudské črevo má však svoj limit – existuje hranica, koľko sacharidov dokáže naraz vstrebať.
Keďže prijatý laktát v tráviacom trakte sa vstrebáva úplne inou cestou, zástancovia tvrdia, že funguje ako akási druhá palivová nádrž. Ak by sa k maximálnemu limitu sacharidov pridal ešte laktát, športovci by teoreticky mohli za hodinu spáliť viac celkovej energie. Keďže mozgu a centrálnemu nervovému systému navyše laktát prospieva, udržiavanie jeho zvýšenej hladiny v krvi by mohlo oddialiť mentálne vyčerpanie, ktoré v neskorej fáze pretekov spôsobuje pokles výkonu jazdca.
Bariéra tráviaceho traktu
Hoci je fyziologická teória fascinujúca, praktické uplatnenie doteraz narážalo na veľkú prekážku: tráviace problémy.
Pokusy o suplementáciu základným laktátom sodným desaťročia zlyhávali, a to z jednoduchého dôvodu. Príjem potrebného objemu spôsoboval vážne tráviace ťažkosti, často vedúce k nevoľnosti, kŕčom a vracaniu ešte pred štartom pretekov. Koncentrácia soli a vysoký osmotický tlak v tradičných prípravkoch boli pre ľudský žalúdok jednoducho príliš agresívne.
Moderní vývojári produktov preto experimentujú s novými spôsobmi podávania, aby tento problém prekonali. Vďaka špecializovaným zmesiam, nižšie dávkovaným soliam laktátu vápenatého alebo polymerizácii molekúl do väčších zlúčenín sa nové gély snažia prejsť tráviacim traktom hladko – bez toho, aby vyvolali tráviacu katastrofu.
Napriek týmto pokrokom zostávajú výsledky reálnych vytrvalostných testov nejednoznačné. Nedávna nezávislá štúdia laktátu vápenatého zistila, že tento doplnok dokáže počas intenzívnej námahy mierne zmeniť zloženie krvi. Počas dvojhodinovej jazdy sa však postupne hromadili žalúdočné ťažkosti, plynatosť a nutkanie na toaletu – a to bez akéhokoľvek merateľného zlepšenia cyklistického výkonu.
Zázračné zlepšenia vs. laboratórna realita
Veľká časť súčasného nadšenia v cyklistickej komunite pramení zo smelých tvrdení komerčných vývojárov a interného testovania tímov. Objavili sa správy o takzvaných „vysoko reagujúcich“ jazdcoch, u ktorých počas 20- až 30-minútového testu zaznamenali nárast výkonu až o 4 %, čo pri jazdcovi s výkonom 450 wattov predstavuje navyše 20 wattov. Po pelotóne sa navyše šíria fámy, že niektoré tímy WorldTour tieto nové zmesi už potichu používajú na Grand Tours.
Nezávislí športoví vedci však vyzývajú na väčšiu opatrnosť.
Štvorpercentné zvýšenie prahového výkonu by predstavovalo obrovský skok vpred, ktorý ďaleko presahuje preukázané prínosy dôkladne preskúmaných doplnkov, akými sú kofeín alebo hydrogénuhličitan sodný – tie po desaťročiach testovania typicky prinášajú skromné zlepšenie o 1 až 3 %. Kritici poukazujú na to, že interné komerčné tvrdenia často vyzdvihujú ojedinelé špičkové výsledky namiesto priemeru, a nezávislé recenzované štúdie, ktoré by takéto dramatické skoky výkonu potvrdili, zatiaľ chýbajú.
Laktát pritom v klinických štúdiách skutočne preukazuje prísľub – napríklad vysoko dávkovaný laktát vápenatý pomáha pri krátkych, extrémnych anaeróbnych úsiliach tým, že pôsobí ako pufer kyseliny. Tieto štúdie však používajú protokoly s krátkymi, opakovanými šprintmi až do úplného vyčerpania, čo je metabolické prostredie výrazne odlišné od štvorhodinových cestných pretekov alebo dlhého horského stúpania.
Verdikt pre bežných cyklistov
Je exogénny laktát ďalšou revolúciou v cyklistickej výžive? Zatiaľ veda naznačuje klasickú dilemu športovej výživy: biológia je fascinujúca, no reálny prínos v praxi ostáva nepotvrdený.
Pre elitné tímy s obrovskými rozpočtami má testovanie experimentálnych doplnkov zmysel aj kvôli zlomku percenta výkonu navyše v neskorej fáze vytrvalostných pretekov. Pre bežných jazdcov, ktorí chcú byť rýchlejší, však laktátové doplnky momentálne predstavujú nákladný a rizikový hazard s vlastným žalúdkom.
Ako vždy platí, že väčšina ambicióznych amatérskych cyklistov by sa mala sústrediť práve na zvládnutie základného príjmu sacharidov, správnu hydratáciu a dôsledný, štruktúrovaný tréning.