Možno sa teraz niektorí čudujú nad týmto slovným novotvarom. Ak ste však už počuli o Everestingu, tak asi tušíte o čo ide. Everesting je výzva pre cyklistov, kedy potrebuje nastúpať počas jedného výjazdu 8 848 výškových metrov.

Zdieľať:

Keďže takéto niečo zvládne len málokto, vymysleli nadšenci zo stránky MTBIKER.sk slovenskú verziu, ktorú nazvali Gerlaching. V tomto prípade stačí zvládnuť 2 655 výškových metrov, a to už je dosiahnuteľné aj pre bežných hobby jazdcov.

Vzhľadom na to, že aj ja patrím do tejto skupiny a na nejaké skupinové preteky sa necítim, táto výzva mi prišla vhod. Nemusím sa strápňovať medzi desiatkami skvelých pretekárov, asi by som tam len zavadzal a ostatných brzdil. A vlastne ani neviem, či by som došiel do cieľa. Takto pri Gerlachingu som si pomaly a nenápadne jazdil a mohol som to ukončiť a odstúpiť kedykoľvek bez hanby.

Ako na to?

Na začiatok si treba vybrať kopec, na ktorom sa o túto výzvu pokúsite. Zvažoval som kopec Kremnica – Skalka, ktorý by stačilo vyšliapať len párkrát, ale nakoniec som si pre istotu vybral neďaleké stúpanie. Je to kopec, ktorý zvyknem jazdievať, keď je upršané počasie a ak by začalo pršať, som doma za chvíľu. Vyrátal som si, že na to, aby som splnil podmienky, budem musieť vyšliapať hore trinásťkrát. Kopec má dĺžku asi 5 km a prevýšenie niečo cez 200 metrov.

Väčšina jazdcov, ktorí Gerlaching v poslednom čase robili, jazdili dlhšie trasy a menej opakovaní. Sú však aj cyklisti, ktorí bývajú v takých častiach Slovenska, kde poriadnych kopcov v okolí veľa nie je. Ja som si povedal, že práve toto vyskúšam a vybral som si toto krátke stúpanie. Bude to aj skúška psychiky, či zvládnem jazdiť dookola tú istú trasu celý deň.

Začíname

Začal som o šiestej ráno s tým, že to bude len taká príprava a vyskúšam, čo to so mnou spraví, keď to dám párkrát za sebou. Po dvoch hodinách som sa cítil skvele, a tak som si v práci vzal dovolenku a pokračoval. Počasie bolo skoro ráno dosť chladné a hlavne dole bola hmla. Keď som však vyšiel do polovice kopca, krásne svietilo slnko. Tak som si toto striedanie užil niekoľkokrát. Prvý, kto si všimol toho blázna, ktorý už niekoľkýkrát ide hore, bol šofér smetiarskeho auta, ktoré som počas toho, ako v dedine vysýpali popolnice, niekoľkokrát obehol. Asi štvrtýkrát mi ukázal uznanlivo palec hore. Priznám sa, potešilo ma to a povzbudilo a pokračoval som v stúpaniach a zjazdoch.

Veľká kríza

Keď som išiel hore ôsmykrát, prišla dosť veľká kríza, ale bolo to aj preto, že už bol čas obeda a moje telo potrebovalo doplniť energiu. Nie, že by som od rána nič nejedol, ale predsa len hroznový cukor, sójové tyčinky a litre vody nie sú tá pravá výživa. Na obed som si dal cestoviny, zapil kolou a ešte si na cestu dal šálku kávy. Takto nabudený som išiel dokončiť tento môj životný výkon.

Poobede sa pokračovalo dobre, len počasie sa začalo trochu zhoršovať. Začínal chvíľami fúkať celkom silný bočný vietor a hovoril som si v duchu, že ak zosilnie, nebude to až taká sranda. Našťastie sa vietor ustálil, ale prifúkal mraky a mal som obavy, či nezačne pršať. Našťastie počasie vydržalo a ja som mohol pokračovať. K záveru ma však začalo trápiť koleno ľavej nohy, a to už sranda nie je. Hovorím si, že ak ma to koleno zradí a ja to budem musieť vzdať v posledných stúpaniach, tak to asi vyšliapem aj po rukách. Zvolil som pre istou ľahké prevody a asi aj preto som si výrazne zhoršil čas. Aj keď teda o čas vôbec nejde, ale len zvládnuť celé stúpanie.

Je to tam!

Nakoniec som sa predsa len dočkal posledného stúpania a tá radosť, ktorú som mal po zvládnutí výšky Gerlachu, bola neopísateľná. Pre istotu som dal aj pár metrov navyše, takže nakoniec som nastúpal 2 821 metrov a prešiel 132 km za jediný deň. Teda musím konštatovať, že to bol môj životný športový výkon. Obával som sa, že sa na druhý deň ani na nohy nepostavím, ale na moje prekvapenie som mal len miernu svalovicu.

Ešte dodám, že ku koncu si na mňa zvykli aj psy v záhradách domov, okolo ktorých som jazdil a ktorí zo začiatku zúrivo štekali, ale časom to vzdali. Tiež by som chcel pozdraviť tety, ktoré v predzáhradkách okopávali burinu a museli sa čudovať, prečo tu tento blázon jazdí celé dopoludnie hore a dolu. Je to skvelý pocit, že sa môžem označiť titulom Gerlacher. Určite odporúčam túto skúsenosť všetkým, aby sa o to aspoň pokúsili. Idete do toho?

Táto stránka používa cookies

Viac informácií o spracúvaní vašich osobných údajov na ich základe a o vašich právach nájdete v časti Informácie o spracúvaní osobných údajov pomocou cookies a iných internetových technológií. Nižšie môžete tiež udeliť súhlas so spracúvaním osobných údajov na štatistické a analytické účely používateľského správania.