V prvej časti sme si priblížili toto jedinečné podujatie, ktoré tisíckam amatérskych cyklistov umožňuje zažiť, aké je to zvládnuť skutočnú etapu Tour de France so všetkým, čo k tomu patrí. Svoje pocity nám v minulom rozhovore sprostredkoval Marek, dnes sa pozrieme na zážitky ďalších dvoch účastníkov L´Étape du Tour.

Tento rok sa na L´Étape, ktorá presne kopírovala 10. etapu 105 ročníka Tour, do cieľa podarilo prebojovať 12 212 cyklistom. Medzi nimi boli aj bojovníci Filip a Rado, ktorí úspešne absolvovali finálovú jazdu na stacionárnych bicykloch a „vyjazdili“ si tak miestenku na L’Étape du Tour.

Čo ťa viedlo k tomu, aby si sa zapojil do súťaže o účasť na L’Étape du Tour a ako prebiehala?
Rado: Zavolal mi kamarát, že na rádiu Expres bude súťaž o zájazd na TdF. Do súťaží sa veľmi nezapájam, no predpokladal som, že tu by mohla byť šanca na výhru, keďže až tak veľa ľudí sa na také niečo neodhodlá. Museli sme naprázdno odkrútiť 100 km na trenažéri, na ktorý sme vôbec neboli zvyknutí. Keď som však videl, že je reálna šanca na Tour postúpiť, nejako som to vydržal :-).

Filip: Kolegyňa vie, že dosť jazdím na biku a keď počula v rádiu Expres o súťaži, povedala, aby som sa prihlásil. Tak som vyplnil na webe formulárik a ani som nečakal, že by bola šanca, aby ma vybrali. A potom o 2 dni cez obed volalo neznáme číslo, ktoré som najprv zrušil a až na druhý pokus zdvihol… čo bolo dobre, lebo ma vybrali do kvalifikácie. Kvalifikácia bola skôr psychicky náročná, lebo sme museli +- 2 hodiny krútiť naprázdno bez odporu na veľmi nepohodlných stacionárnych bicykloch kadenciou asi 130-140. Marek, ktorý vyhral celú kvalifikáciu, potom veľmi sťažka našľapoval pri chôdzi. Ja som skončil piaty, brali iba top 5, čiže len tak tak. No mal som od začiatku prehľad vďaka zrkadlu pred nami, kto ako rýchlo točí nohami a takticky som točil iba tak rýchlo, aby som skončil v TOP 5… lebo som sa ešte ponáhľal do práce a nechcel som byť mŕtvy :).

Predstav sa prosím z pohľadu tvojho vzťahu k cyklistike – ako dlho sa jej venuješ, ako si sa k nej dostal, ako často jazdíš, zúčastňuješ sa aj na pretekoch, …
Rado: Na bicykli jazdím od troch rokov. Skôr to bolo iba chlapčenské jazdenie ulicami v meste, no v 16 rokoch som sa v Lučenci dostal do partie nadšencov, s ktorými som sa začal zúčastňovať aj horských cyklomaratónov. V roku 2007 som vďaka Igorovi Duriškovi, veľkému nadšencovi cyklistiky z Lučenca, odpretekal cyklomaratónsku MTB sériu, ktorú som aj vyhral v hlavnej mužskej kategórii. Neskôr som odišiel študovať do Prahy, kde boli možnosti horskej cyklistiky obmedzené, tak som sa začal venovať triatlonu a v roku 2010 absolvoval preteky na tratiach IRONMAN-a – SLOVAKMAN za 9 hodín a 48 minút, čím som si splnil ďalší sen. Odvtedy sa stále aktívne venujem triatlonu – na bicykli odjazdím ročne približne 4 000 km.

Filip: Pred 5 rokmi som bol na svojom prvom triatlone, dovtedy som jazdil iba MTB, a to úplne hobby, bez účasti na pretekoch. Triatlon ma chytil, tak som si kúpil cesťák a pochodil zopár pretekov, väčšinou tak 2-3 za rok, nechce sa mi trénovať viac ako do júna. Ale bicykel mám ako terapiu, neviem si predstaviť byť bez neho viac ako pár dní, som potom nesvoj. Do práce chodím na bicykli skoro celý rok, pokiaľ nie je ľad a cez víkend vždy odkrútim aspoň 100 km niekde po Malých Karpatoch alebo po cestách Rakúska.

Čo ti prebiehalo hlavou, keď si sa dozvedel, že sa zúčastníš na L’Étape du Tour? Mal si z niečoho (dĺžka, prevýšenie, jazda v balíku..) strach/rešpekt?
Rado: Veľmi som sa tešil, hlavne keď som si pozrel, aká etapa nás čaká. Kopce s takými parametrami sa na Slovensku tažko dajú natrénovať. Posledný rok bývam v Tatrách, kde je na to najvhodnejší kopec z Tatranskej Polianky na Sliezsky dom, tak aspoň ten si občas zaradím do tréningu. Strach/rešpekt som nepociťoval – išiel som si to hlavne užiť :-).

Filip: Samozrejme som sa veľmi tešil, lebo som bol pozrieť Štart Tour 2015 v Utechte a chcel som si odvtedy naplánovať návštevu nejakej etapy alebo stúpania ako Alpe D’ Huez. V balíku jazdiť viem, skôr som sa bál, že nejaký „expert“ nebude vedieť a bude hromadný pád. A rešpekt som mal, študoval som diskusiu na Strave, kde to jazdci s podobnými výkonmi ako ja odhadovali na 8-9 hodín jazdy. Nakoniec to bolo niečo cez 7 h, bez nejakých kŕčov a odpadávačiek.

Popíš priebeh pretekov zo svojho pohľadu, ako to celé vyzeralo, aká bola atmosféra, diváci, atď…
Rado: Tak masovú cyklistickú akciu som predtým nenavštívil, no už keď sme deň pred štartom prišli do Aneccy a videli tu atmosféru, bol som z toho nadšený. Všetci tam žili cyklistikou, EXPO a celková organizácia bola na veľmi vysokej úrovni. Štartovalo sa po vlnách po 1 000 pretekároch, my sme boli v druhej vlne, takže na umiestnenie sme už aj tak nemohli pomýšľať, no spolu s chalanmi sme si išli hlavne užiť fantastický cyklistický deň. ŠKODA nám zabezpečila support ako pre profesionálov – od servisu na hoteli, cez transfer na štart, až po VIP stan v priestoroch cieľa. Trasa obsahovala okrem menších stúpaní 4 kopce. V stúpaniach bolo množstvo nadšených fanúšikov, ktorí nás povzbudzovali ako skutočných pretekárov. Kilometre ubiehali rýchlo, avšak kopce boli skutočne výživné – hlavne druhý na Plateau Des Glieres mal priemerný sklon 11,8% na dĺžke cca 7 km. V strednej časti nás čakal dlhší presun v balíku pod záverečné dva kopce, ktoré každého poriadne preverili. Na každom cca kilometri však boli pri ceste tabule s rôznymi motivačnými citátmi typu „Nothing compares to simple pleasure from a bike ride“. To mi stále pripomínalo, prečo som tu, skutočne som si to mimoriadne užíval. Posledne stúpanie na Col de la Colombière bolo cely čas na slnku, čo nám zobralo aj to posledné, čo v nás ostalo :-). Nakoniec som už prvú vlnu nedobehol, no prišiel som okolo 1080. miesta.

Filip: Doprava tam a späť bola na otočku autom, čiže sme boli trošku stuhnutí, ale hneď po príchode do Annecy na registráciu to opadlo, kedže atmosféra nás úplne pohltila. Na pretekoch som stihol padnúť ešte pred štartom, ako som posúval svoj a Radov bike (bol na toalete pred štartom) a kedže bolo 1 000 ľudí naokolo, tak som zakopol a padol nešťastne na zadnú prehadzovačku, čo sa mi pri prvom stúpaní vrátilo a padala mi reťaz. Potom som 3x stál na 1. kopci a ohýbal pätku aj prehadzovačku, aby to ako-tak radilo. Bez najľahšieho prevodu by sa mi išlo veľmi ťažko. Veľa som si fotil a natáčal, nevedel som, že nám robia počas pretekov profi fotky a hlavne som si netrúfal ísť „fullgas“, keďže som takú vzdialenosť a prevýšenie nikdy neprešiel, tak som to nechcel prepáliť. Ešte jedna zásadná vec, ktorá bola skvelá hlavne v zjazdoch – celá trasa bola vyčistená od šotoliny, s natiahnutým novým asfaltom. Zákruty sa dali teda krásne rezať, hlavne v poslednom 15 km zjazde do cieľa.

Aký bol pre teba najsilnejší zážitok?
Rado: Záverečný 15 km zjazd z Col de la Colombière do cieľa, keď som si už mohol rekapitulovať, čo všetko mám za sebou a naplno užívať posledné rýchle kilometre.

Filip: To sa ani nedá vybrať, celé to bolo nezabudnuteľné. Atmosféra s tisíckami cyklistov, fanúšikovia skoro všade popri trati (allez, allez! + kravské zvonce), kvalitné zázemie s občerstvovačkami, výhľady, rýchle zjazdy, počasie… a potom každé zo stúpaní – hlavne Col de Romme, čo bol predposledný kopec začínajúci strmo a na priamom slnku bez tieňa. Ten spomalil jazdcov naokolo a začali aj zastavovať. Následne o 9 dní doma možnosť sledovať live prenos etapy v TV, ako Sagan pozbieral body na šprintérskej prémii – a spomínať, ako som tadiaľ išiel ja.

Chcel by si si to ešte raz celé zopakovať a prečo?
Rado: Ešte sa niekedy určite podobnej akcie zúčastním. Atmosféra bola neopakovateľná a treba to určite zažiť na vlastnej koži.

Filip: Treba sa na túto akciu vydať každý rok, tá atmosféra je úžasná.

Čo si z tejto akcie odnášaš do budúcnosti?
Rado: Minulý rok sme si v rámci dovolenky v Provensálsku vyšliapali na Mt. Ventoux. Tento rok ma zase čakal ďalší krásny zážitok vo francúzskych Alpách. Rozhodne zaraďujem túto časť Európy za najkrajšiu a v budúcnosti sa sem vrátim. Vnímanie cyklistiky Francúzmi je úplne iné ako na Slovensku, kde sú vodiči v tomto pohľade mimoriadne zaostalí a kvalita ciest je katastrofálna.

Filip: Tá skúsenosť na rovnakej trati, porovnanie, ako rýchlo jazdia profíci a ako pomaly sa tam motáme my, amatéri :-). Jedna etapa sa dá zvládnuť, no neviem si predstaviť takto jazdiť 3 týždne.

Aké sú tvoje najbližšie „cyklo“ plány?
Rado: Po L’Étape du Tour som absolvoval triatlon ORAVAMAN a MTB preteky Spišských 333 EXTREME. Najbližšie sa chystám na ultramaraton Tatranská Šelma.

Filip: V septembri ideme pojazdiť znova Rychlebské stezky, predtým asi 2 triatlony a potom na jeseň plánujem dohodnúť partiu, ktorá pôjde so mnou na L’ Etape du Tour 2019 :-).

Chceš dodať niečo na záver?
Rado: Chcem sa poďakovať celému organizačnému teamu We Love Cycling za skvelý support. Bol to jeden z najlepších zážitkov, aké som zažil na dvoch kolesách.

Táto stránka používa cookies

Viac informácií o spracúvaní vašich osobných údajov na ich základe a o vašich právach nájdete v časti Informácie o spracúvaní osobných údajov pomocou cookies a iných internetových technológií. Nižšie môžete tiež udeliť súhlas so spracúvaním osobných údajov na štatistické a analytické účely používateľského správania.