Horal je jedným z najväčších lákadiel Škoda Bike Open Tour. Tento rok však na najdlhšej trati Krejzi chýbala tradičná výzva v podobe výjazdu na Kráľovu hoľu. Napriek tomu zostalo 104 kilometrov a 3200 výškových metrov poriadnou skúškou nôh aj hlavy.
Pre mňa to bol štvrtý ročník a zároveň sezóna, do ktorej som vstupoval s najvyššími očakávaniami. Systematický tréning, niekoľko dlhých až extrémnych pretekov a séria kratších maratónov, často v náročných podmienkach, dávali dôvod veriť, že forma je tam, kde má byť.
Nebudem teda klamať – očakávania som mal nastavené vysoko. Lenže niekedy človek narazí na stenu, cez ktorú sa prekonáva veľmi ťažko.
Ideálne podmienky na štart
Štart trate Krejzi je v sobotu skoro ráno o 7:00 hod. Preto prichádzam na miesto už deň vopred a stíham si vybaviť registráciu, aby som mal ráno dostatok času bez stresu. Ubytovanie mám približne štyri kilometre od štartu, takže presun na bicykli je zároveň ideálnym rozjazdom.
Posledný týždeň nás opäť potrápili extrémne vysoké teploty. V piatok sa tu prehnali silné búrky, obával som sa, aké stopy na trati zanechajú. A priam šťastím bolo, že nás v sobotu čakalo chladné ráno. Každý dielik do seba krásne zapadal.
Na štarte sa nás postavilo približne 120 pretekárov a o siedmej ráno sa začíname pasovať s traťou. Úvod je rýchly a na rozdiel od minulého roka, keď sme za sebou nechávali oblaky prachu, tentoraz sme po piatkovej búrke boli skôr zafŕkaní od vody. Našťastie to boli takmer jediné stopy včerajšieho dažďa.
Chytám si dobrú skupinu, ktorá ide svižne, ale zároveň nie nad môj limit ako v minulosti. Práve toto vie byť môj kľúč k úspechu po hodinách pretekania.
Prvé signály, že dnes to nebude jednoduché
Postupne sa blížime k tradičnej výzve – Legendary Hill. Raz by som ho chcel vyšliapať celý v sedle, ale tento sen zostáva ešte chvíľu snom. A tak poctivo tlačím v skupine ďalších „pešiakov“.
Po kamenistom zjazde na Spišské Bystré prichádza prvý bufet. Dopĺňam vodu, pretože viem, že pri takom výkone a vzdialenosti je pre mňa príjem tekutín kľúčový. Taktiež si strážim príjem energie. To, čo nezjem teraz, po troch hodinách nedoženiem.
Čaká nás prvé dlhšie stúpanie – takmer sedem kilometrov a 600 výškových metrov. Prekonávam ho kontrolovaným tempom, ale začínam cítiť, že nie som vo svojej najlepšej koži.
Tempo si dokážem držať, no nohám sa príliš nechce zrýchľovať a tep si držím nižšie ako zvyčajne. Snažím sa to ignorovať. Viem, že na rozbehnutie niekedy potrebujem určitú dávku času.
Kráľova hoľa chýba. Kríza však prišla aj tak
Prechádzame Pustým poľom a tradične by nás čakala vertikálna tisícka na Kráľovu hoľu. Tento rok však vrchol vynechávame. Od chaty sa totiž ťahá nový asfaltový koberec, a tak je tohtoročným bodom obratu otočka pri chate.
A práve tu sa naplno prejavuje moja dnešná kríza, ktorá ma ešte niekoľko hodín neopustí.
Napriek tomu si držím tempo a dobieham kamoša. Postupne sa spojíme a štyria sa driapeme hore. Začínam premýšľať, kedy stretneme prvých jazdcov v protismere. Ani na to nestihnem poriadne domyslieť a už letia oproti.
Podvedome si zapamätám miesto a snažím sa zabaviť myseľ výpočtom, aký majú náskok. Vychádza to približne na 25 minút.
My sa však ešte musíme kolmicou vyškrabať ku chate, otočiť a páliť dole. Som rád, že na Kráľovku tentoraz nejdeme, hoci zároveň som z toho trochu smutný.
Každý, kto raz absolvuje Horal Krejzi, mi dá za pravdu, že Kráľova hoľa nie je problém. Skutočné lahôdky začínajú až po nej.
Keď nohám nechutí a hlava hľadá dôvod pokračovať
Napríklad také stúpanie do Matejovho sedla. Nohám sa nechce, hlave už vôbec a terén je nechutne strmý. Motiváciu preto hľadám v každom detaile.
V hlave si len hovorím:
Neprší. Nie je extrémne teplo. Nie sú tu ovady. Nemám technické ani zdravotné problémy. Tak makaj!
Chalanov sa stále držím a spolu sa driapeme hore. Občas v sedle, miestami nohami na zemi. Následný zjazd je zradný a kamenistý. Dostať tu defekt nie je žiadne umenie, ako ukazuje ďalší pretekár.
Jazdec, ktorého som v zjazde obehol, sa ujme čela a ja využívam jeho závetrie. Keď mi však ukáže, že mám vystriedať, oblial ma pot. Lenže čo pomohol on mne, je predsa slušné oplatiť.
Pridávajú sa aj chalani a raketovým tempom po miernom stúpaní prichádzame do Liptovskej Tepličky. Tu je skvelý bufet a môžeme sa pripraviť na náročné stúpanie na Pánsku hoľu.
A niekde vo svojom vnútri nachádzam nový dych a energiu.
Nie je to síce znovuzrodenie, ale po dvoch hodinách trápenia prichádza príjemná chuť znova pretekať.
Už som to ja, kto začína chalanom odchádzať.
Druhý dych a boj až do cieľa
Vyšplhám sa na lúku a snažím sa kochať výhľadom na Tatry. Pohľady sa striedajú so sústredením na terén. Aj zjazdom naspäť do Tepličky sa dá veľa získať, ale aj veľa stratiť.
V tejto časti nás dobehnú čerstvejší jazdci z kratšej trate a zrazu je na trati opäť trochu väčšia zábava. Do cieľa však stále zostáva takmer hodina slušnej makačky.
Nasleduje asfaltové stúpanie, ktoré sa končí pri bufete, a potom opäť zopár strmých úsekov, kde ešte potlačím. Pri fotografovi sa však držím v sedle, nech mám aspoň peknú fotku s Kráľovkou v pozadí. 🙂
Postupne sa stále častejšie stretávame s jazdcami z iných tratí, čo mi rozhodne pridáva na zábave. V Lopušnej do seba dávam silný kofeínový gél, aby som nazbieral poslednú energiu.
Kto raz okúsi Horal, vie, že záver rozhodne nie je med lízať. Miestny lesík ponúka krátke výšvihy, korenisté pasáže a úseky, ktoré doslova vysajú všetku silu.
Minulý rok som cieľom prešiel v čase 6:35 hod. Keď som si odrátal stúpanie a zjazd z Kráľovej hole, môj optimistický scenár bol okolo 5:45 hod. Všetko tomu nasvedčovalo.
Lenže niekedy môžu byť všetky podmienky priam ideálne, len človek jednoducho nemá svoj deň.
Napriek tomu dokážem cieľ prejsť pod šesť hodín – presnejšie za 5:55 hod. To mi zabezpečuje celkové 26. miesto a 13. miesto v kategórii.
Rovnaký výkon aj bez ideálneho dňa
Po prvotnom sklamaní a pozretí si dát mám napokon nečakane radosť. Minulý rok som sa cítil super, tento rok to také dravé nebolo, a napriek tomu som po zohľadnení vynechaného úseku na Kráľovu hoľu podal prakticky rovnaký výkon ako minulý rok. A záver bol dokonca silnejší.
Aký by bol výsledok, keby to bol môj deň, sa už nedozviem. Také je pretekanie.
Víťazom trate Krejzi sa stal poľský jazdec Jakub Rawicki s časom 5:10 hod. Medzi ženami zvíťazila Kristiána Orlíková s časom 7:04 hod.
Celkové výsledky aj výsledky ostatných tratí si môžete pozrieť tu:
https://vysledky.sportsoft.cz/race/798
Horal opäť ukázal, prečo patrí medzi vrcholy série
V cieli sa obslúžim v bufete, kde si vyberie snáď každý. Po šiestich hodinách v sedle je veľmi príjemné dostať do seba niečo v pokoji ešte pred samotným jedlom.
Idem si opláchnuť bicykel aj seba, aby som zo seba zmyl pretekovú špinu a pot, a potom si idem vyzdvihnúť guláš. Lístky som si nechal na ubytku... našťastie sú tu dobrí ľudia a tak pre ne nemusím ísť. 😊
V cieli si s kamošmi zhrnieme dojmy a pocity a užívame si dobrú atmosféru.
Horal je maratón, na ktorý sa vždy veľmi teším. Hoci to tento rok nevyšlo úplne podľa predstáv, verím, že budúcim ročníkom si to vynahradím – a možno už po novom asfalte až hore.
Mňa čaká ešte zopár maratónov, ale rozhodne si nenechám ujsť ani pre mňa doslova domácu trať 12. 9. 2026 v Stupave.
https://www.welovecycling.com/sk/sbot/stupava.php