Po stovkách odkrútených kilometrov a nastúpaných tisícoch výškových metrov prišlo finále Škoda Bike Open Tour v Stupave. Začiatok sezóny býva plný očakávaní, ako to po dlhej zime pôjde. Naopak, jej záver opäť preverí, ako sa naplno prejaví nazbieraná kondícia.
Necelý týždeň pred pretekmi som absolvoval kratšiu dovolenku v Tatrách. Môj posledný výjazd bol v stredu a nebol práve „oddychovkou“. Do Stupavy teda prichádzam s nie úplne čerstvými nohami a nazbieranou slušnou dávkou záťaže.
Nerobím si z toho ťažkú hlavu. Tento rok na sebe pozorujem rôzne vplyvy systematického tréningu aj ďalších okolností. A teraz pridávam ďalší diel skladačky. Dokážem s takouto únavou prekonať svoj minuloročný čas, z ktorého som sa vtedy právom tešil?
Bezstresový štart
Štart maratónu je o 10.00 h. Do Stupavy prichádzam s nevídanou časovou rezervou už o 8.25 h. Idem si po štartovné číslo, kde dostanem šťastnú sedmičku, a volím rozjazdenie so zastávkou na kávu v centre mesta. Myslím, že som takýto bezstresový štart ešte nemal. 🙂
Ranné hodiny sú ešte chladné, leto sa nám predsa len pomaly končí, no čakajú nás veľmi príjemné, ba priam ideálne podmienky. V piatok čo-to popršalo, ale vzhľadom na veľké sucho sa voda v lese rýchlo stratila a krásne zmyla prach. Teplota bude taktiež priať výkonom.
Spolu s kamošmi sa postavíme na štart a vyrážame na 78-kilometrovú trať s prevýšením 1 800 metrov.
Vlastné tempo od prvých kilometrov
Strategicky chytám prvý balík a do Borinky ideme tempom hodným cestných pretekov. Nasleduje domácim už dobre známa panelka a pre svoje vlastné dobro tento rozbehnutý vlak opúšťam. Nasadzujem si vlastné tempo, ktoré mám v pláne udržať až do cieľa.
Nohy pekne spolupracujú, svižne sa dostávam na vrchol stúpania, po ktorom nasleduje klesajúci singláč. Miestami je to klzkejšie, ako som čakal, občas teda nájdem hranu schopností pneumatík držať stopu. Sedmička mi zatiaľ svoje šťastie prináša.
Nasleduje svižný úsek so stúpaniami a klesaniami. Celkovo je to veľmi rýchly typ maratónu. Tvoríme skupinku štyroch jazdcov, striedame sa a spolu tak ukrajujeme kilometre.
Keďže to tu ako domáci pravidelne jazdím, viem, kedy potrebujem pridať, a tak si nadbieham do zjazdu ku Ceste mládeže. Počas toho, ako letím dole, vidím, že mi padla reťaz. Našťastie ju stačí nahodiť až na samotnom konci, takže nič nestrácam a dobrým tempom dobieham chalanov v stúpaní na Kamzík.
Na vrchole sa nachádza bufet, ktorý je však mimo ideálnej stopy, takže ho ako väčšina pretekárov vynechávam a prechádzam hneď do zjazdu. Chalan predo mnou prehliadne šípku na trati a netrafí stopu trailu, čo sa takmer vypomstilo aj mne. Jazdím tu však po pamäti, takže sa na značenie veľmi nesústredím.
Andrej na zadnom kolese
Prechádzame do singla, ktorý sa volá Päťbojár. Ideme ho však v smere, kde neustále mierne stúpame. Takto ho naozaj nemám rád.
Na mojom zadnom kolese visí Andrej a pre svoj pokoj v duši mu hovorím, že ak ho brzdím, nech kričí. Andrej však neprotestuje, pokračujem a ťahám špicu.
Čoskoro pretíname peknú cestu, ktorú vo veľkom brázdia cyklisti na cesťákoch, a stúpame po traili Vydrica. Je to veľmi pekná časť trasy, plná zábavy a koreňov.
Andrej moje koleso už opustil a každá zábava sa raz končí. Začíname opäť stúpať a stúpať. Tu dobieham dvoch chalanov. Vždy, keď ich docvaknem, zase odskočia, a takto to pokračuje až na Biely kríž. Tu je druhý bufet, kde beriem ionťák a banán.
Keď šťastná sedmička na chvíľu nepomôže
Biely kríž je jedno z najobľúbenejších miest v Karpatoch, o čom svedčí aj množstvo ľudí. My tu premyšičkujeme poza chatu do strmého klesania a následného stúpania.
Chalanov ešte držím, ale po stúpaní a klesaní, kde sa chvíľu dostávame na asfalt smerujúci na Strminu, mi už odskočia. Účastníci L'Etape presne vedia, o čo ide. Tento úsek si však my neužijeme a čaká nás opäť krátky strmák.
Nasleduje pre mňa asi najnudnejšia časť trasy. Je to približne 4-kilometrová mierne stúpajúca zvážnica, idem tu úplne sám a len dúfam, že ma zozadu nebude nikto dobiehať.
Serpentínami sa vyštverám pod Somár, kde nás čaká zjazd. Tu som pár mesiacov nebol a nestačím sa diviť, ako sa les ťažbou doslova zmenil. Človeku je z toho riadne smutno.
Nasleduje časť trasy, ktorú najmenej poznám, a tu ma moja šťastná sedmička na chvíľu opúšťa. Prehliadam nie úplne dokonalé značenie, a keď vyletím z lesa na lúku, začínam tušiť, že niečo nie je v poriadku. Viem, že tu mal byť niekde trail dole, ale musel som ho minúť.
Vzápätí stretávam iného bikera idúceho v protismere a moje tušenie sa stáva realitou.
Jednoducho sme zišli z trate.
Spoločne sa vraciame a ja sa rýchlo pozerám do mapy, kde sa napojíme. Žiaľ, strácame tu nejaký ten kilometer a približne 5 až 7 minút.
Cestu sme našli a spoločne klesáme smerom na Lozorno, kde je tretí bufet. Tu dobehnem Andreja, ktorý je prekvapený, ako som sa dostal zaňho, keď ma predsa nepredbehol. 🙂
Nohy už tajnú kapacitu nemajú
Doplním bidon a letím do stúpania. Snažím sa stratený čas získať späť, ale nohy už po dva a pol hodine neponúkajú žiadnu tajnú kapacitu. Pár chalanov sa mi podarí predbehnúť.
Od nádrže si ešte dupnem v asfaltovom stúpaní, po ktorom je posledný bufet. Odtiaľto nasleduje celkom výživné a náročné stúpanie, ktoré dokáže slušne potrápiť. Našťastie mám dostatok energie, a tak sa s ním úspešne pasujem.
Na jeho konci je svižný, rýchly, ale zradný zjazd. Idem ho preto najmä bezpečne, nemá zmysel už riskovať. Ako sa dozviem v cieli, Andrej tu zhodou okolností chytá defekt. Keďže sa mu ho nedarí opraviť, preteky sa preňho končia.
Tu sa chvíľu vraciame asfaltovou cestou do Borinky a panelku zo začiatku trate si ideme zopakovať. Oproti začiatku som horší len o 20 sekúnd, čo mi naznačuje, že som celkové tempo trafil veľmi úspešne.
Na konci stúpania, samozrejme, nejdeme do druhého kola, nie je to predsa ultramaratón, ale hrebeňom sa približujeme k cieľu.
Tu sa nachádza zrejme najväčší pozostatok dažďa v podobe mlák a blata. Posledné kilometre ukrajujem všetkými silami, ktoré mi ostali. Posledný zjazd vedie takou miniroklinou, ktorá sa pominulé roky vzhľadom na zlý stav nešla. Teraz ho ukončujeme prejazdom cez potok.
Keďže je však naozaj suché leto, je to teraz len taký potôčik, ktorý neprinesie žiadne extra špliechance vody.
Dám si posledný šprint okolo zázemia a cieľom prechádzam s časom 3:44 h. Celkovo to stačí na 29. miesto.
Päť minút pomalšie, ale predsa lepšie
Je to o päť minút horší čas ako minulý rok. Nebyť zablúdenia, s najväčšou pravdepodobnosťou by som si čas zlepšil. Keď si však doma dám do súvislostí celkový záznam, jednotlivé úseky a najmä to, s akými nohami a záťažou som sa postavil na štart, vychádza mi z toho niečo iné.
Čas je síce horší, ale celkový výkon som dokázal oproti minulému roku zlepšiť. A práve to je pre mňa na záver sezóny to najdôležitejšie.
Víťazom sa stal Tomáš Višňovský s parádnym časom 2:59 h.
V ženskej kategórii zvíťazila Barbora Jarinová s časom 4:21 h.
Kompletné výsledky aj ostatných kôl sú na tomto odkaze:
https://vysledky.sportsoft.cz/race/799
Bodka za sériou
V cieli pokecáme, zhodnotíme celkové dojmy a ideme si zobrať jedlo v podobe fazuľovej polievky. Nápoj si vezmeme zo štartovacieho balíčka, ktorý tak zároveň poslúžil aj ako nápoj v cieli. V porovnaní s ostatnými kolami série sa nám tentoraz zdalo občerstvenie trochu skromnejšie a celkové značenie trate by si podľa nás zaslúžilo väčšiu pozornosť.
Prostredie je však parádne a rozhodne má táto trať čo ponúknuť.
Ja si s kamošom Tomášom urobím ešte výjazd za jedlom naspäť na Biely kríž. A po tomto všetkom zazvonil zvonec a rozprávke predsa nie je koniec. 🙂
Séria Škoda Bike Open Tour je síce za nami, ale teraz prichádza obdobie babieho leta, ktoré si každý biker s nazbieranou kondíciou dokáže do sýtosti užiť.
Ja si teraz zhodnotím celú sezónu, aby som sa mohol postupne pripraviť na novú a opäť vyraziť za ďalšími dobrodružstvami a zážitkami.