Minulý rok sa Stupavský maratón konal za diametrálne odlišných podmienok v polke októbra. Cesty boli podmáčané, blatisté a podaktorí už vytiahli aj dlhé rukávy.
Tentokrát sme si na trati mohli užívať naozaj bezstarostné babie leto. Niekoľko dažďov počas predchádzajúceho týždňa zabezpečilo, že kolesá na inak prašných karpatských trailoch držali stopu a pretekári a pretekárky si mohli vychutnávať každý kilometer naplno.
Spomienky na prvé ročníky
Stupavský maratón píše už svoj 21. ročník. Ja som tu prvýkrát pretekala v roku 2017. Vtedy som mala cyklopočítač, ktorý ukazoval len rýchlosť vypočítanú podľa magnetického senzora na kolese, Stravu som nepoužívala a tep som sledovala podľa vzorca 220 – vek. Toho času som pretekala na krátkej, 25 km trati a stratiť sa bolo takmer nemožné.
Na strednú trať (42 km) som sa odvážila až v roku 2023, už s GPX navigáciou, ktorá ma neraz zachránila. Tento rok som sa rozhodla ísť ešte ďalej a vyskúšať najdlhšiu, 80 km trasu. Samozrejme, s navigáciou a s tepovými zónami presne zmeranými v labáku.
Rozdiel je asi takýto: pri výpočte podľa vzorca „220 – vek“ sa človek môže utešovať, že hodnoty sú pravdepodobne nepresné. Po zmeraní v labáku už to nejde, a teda keď vám počítač ukazuje, že idete štyri hodiny v červených zónach, tak v nich pravdepodobne naozaj idete.
Do zbierky mi teda chýba len trasa pre rodiny s deťmi – 7 km dlhá trať Family. Dúfam, že čoskoro sa na ňu postavím so svojím synovcom Kubkom, ktorý zatiaľ usilovne trénuje na odrážadle.
Štart pretekov a obávaná panelka
Organizácia sa od minulého roka príliš nezmenila. Tesne pred štartom nás moderátor upozornil na spadnutý strom v zjazde zo Somára. Škoda len, že nepovedal, na ktorom kilometri, čo by jazdcom z iných regiónov určite pomohlo.
Po štarte o 10. ráno sme klasicky absolvovali prvý úsek medzi Stupavou a Borinkou za sprievodným vozidlom. Nasledovalo obávané stúpanie panelkou ponad Borinku. Neviem, ako pre iných, ale pre mňa je toto najnepríjemnejšia časť celých pretekov. Viete si predstaviť tú „radosť“, keď som na konci pretekov zistila, že 80 km trať nás po tej panelke vyvedie ešte raz, aby nám málo nebolo…
Z minulých ročníkov si spomínam hlavne na demotivujúci pocit z toho, ako ma tu všetci obiehajú a ja sa prepadávam čoraz viac dozadu. Tento rok sa tento scenár neopakoval. Trochu som si tam, samozrejme, zacúvala celkovým poradím aj tentokrát, ale nič strašné. Porovnávať sa v tomto silovo-vytrvalostnom športe s mužmi nemá cenu.
Na čelo sa tu dostali Janka Keseg Števková aj s Veronikou Číšeckou, ktoré jednoznačne dominovali ženskej kategórii, a ja som sa tak ocitla v boji o tretie miesto s Martinou Hudákovou.
Od panelky sme pokračovali už len miernym stúpaním do lesa a nasledoval krátky, ale strmý zjazd na štrkovú cestu vedúcu k Malému Slavínu. Pretekár predo mnou tam nestihol zareagovať na zmenu smeru a struhol si to rovno. Jazdec za mnou si musel v zlomku sekundy vybrať, koho z nás dvoch bude nasledovať, a pohoršené mrmlanie za mojím chrbtom mi napovedalo, že si vybral správne.
Súboj o tretie miesto
Hneď od začiatku bolo jasné, že súboj o tretie miesto povediem ja s Martinou Hudákovou z tímu Beatme. Podarilo sa mi urobiť si náskok v prvom stúpaní, avšak jej tímový kolega sa odo mňa nepohol ani na krok, čo znamenalo, že Martina nebude ďaleko.
V jednom momente som si všimla, že na kolese už nemám jej spolujazdca, ale priamo Maťu. Úprimne, potešilo ma to – konečne sme mohli začať opäť súperiť. Ono, pretekať sa s výrazne silnejšími, kde de facto čakáte len na to, či niekto nespraví fatálnu chybu, nie je vôbec tak motivujúce ako mať pri sebe seberovnú súperku.
Bohužiaľ, spolu sme sa držali len niekoľko kilometrov. Po stúpaní na Kamzík za mnou zaostala a opäť sme sa stretli až v cieli. Neskôr spomínala, že sa jej tam podarilo zle odbočiť a v nasledujúcom singláči sa medzi nás dostali jazdci, ktorých nevedela obehnúť. Bohužiaľ, aj toto sa občas stane.
Prekvapenia na trati
Najväčším prekvapením bol strmý výšľap pri Prepadlom (segment „Driapak z Prepadlého“), kde som bez hanby tlačila bicykel. Nasledoval technický zjazd pripomínajúci enduro pasáže a, samozrejme, spomínané druhé stúpanie na panelku.
Značenie trate bolo za mňa v poriadku. Čo sa regulovčíkov týka, zrejme som trochu rozmaznaná z ostatných pretekov tejto série, na ktorých je bežné, že regulovčíci sú neoddeliteľnou súčasťou atmosféry a nielenže si robia svoju prácu nadpriemerne, ešte popritom stíhajú aj fandiť a povzbudzovať.
Tu to bolo také zvláštne neosobné. Na jednom mieste, kde sa trasa križovala s asfaltkou, po ktorej jazdili cestní cyklisti, som si uvedomila, že musím dobrzďovať a rozhliadať sa, či môžem prejsť. Regulovčík tam síce bol, ale zrejme len strážil, či trafím na trať. Samozrejme, nikto nemôže byť 100 % celý čas v strehu a mohlo ísť len o náhodu.
Bufety som si tradične veľmi neužila, ale zdalo sa mi, že aj tie mali drobné rezervy. Najmä ma prekvapilo, že im došli zásoby ionťáku. Tiež som si (nie jediná) nevšimla posledný bufet na 65. kilometri. Potešil ma však melón (melón vždy poteší 🙂 ).
Medzi nepríjemné prekvapenia patrilo aj množstvo turistov na trase. Dá sa to pochopiť, bol krásny slnečný deň a väčšina stretnutí prebehla bezproblémovo. Boli však aj situácie, kde mi rozum zastával. Napríklad nad bežkyňou, ktorá sa rozhodla ísť po cyklistickom singláči až do konca bez ohľadu na počet pretekárov, s ktorými sa tam musela lakťovať.
Záver a výsledky série
Záver pretekov aj tento rok vynechal pôvodný žľab a viedol segmentom, ktorý som farbisto opísala v minuloročnej reportáži ako „indiánsku uličku odvahy“. Na rozdiel od minulého roku bol tento segment, ktorý na Strave nájdete ako „Posledný zjazd Stupava maratón 2024“. Suchý a z jeho pravej strany zmizlo niekoľko árov riedkeho lesíka. )Čiže nielenže pôsobil menej hrozivo, ale naozaj sa ničím nelíšil od iných zjazdov, ktoré sme počas pretekov absolvovali.
Dokončila som na 3. mieste v čase 4:17. Predo mnou skončila Veronika Číšecká (2. miesto) so stratou 14 minút na víťazku Janku Keseg Števkovú, ktorá prešla cieľom za 3:53.
>Medzi mužmi dominoval Miroslav Michálek s časom 3:04, druhý Rudolf Dzureň s odskokom 1 min 40 s a trojicu najlepších doplnil Martin Kostelničák so stratou 1 min 50 s.
Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.
Veľmi ma potešilo aj prvé miesto v sérii Škoda Bike Open Tour, ktorá sa pretekmi v Stupave ukončila. Na druhom mieste sa umiestnila Veronika Číšecká a na treťom Denisa Dubovská. Kompletné výsledky celej série si môžete taktiež pozrieť na sportsoftiming.sk.
