Horal je proste klasika. Jazdím ho už od roku 2014. Začiatky na Senzi, potom som okúsil Lejzi, nejaký ten ročník som aj vynechal, minulý rok som zažil premiéru na Krejzi a tento rok som sa na štart kráľovskej trasy tohto legendárneho maratónu postavil opäť. Cieľom bolo najmä napraviť si chuť po minuloročnom nevydarenom ročníku, keď som bojoval s defektom.
Svit mám pomerne blízko, no aj tak si musím nastaviť budík poriadne skoro, na Krejzi totiž idem z partie sám, čiže áno, do Svitu idem vlakom. 😀 O 4:42 idem z Kežmarku, pred pol šiestou vystupujem vo Svite s ešte jedným bikerom, ktorý sem došiel s rovnakým zámerom ako ja.
Už pred začiatkom prezentácie tu začína byť rušnejšie. Na najdlhšiu trať sa nás totiž prihlásilo okolo 180, viac ako na kratšie trasy, taký paradox na Horale. Beriem štartovný balíček sebe aj kamarátovi Mirovi zo Sabinova, ktorý onedlho tiež dorazí.
Nálada pred štartom je fajn, na parkovisku sú známe tváre, debatujeme. Pozerám na plášte: nemám to mäkké? Požičiam si veľkú pumpu a trochu dofúkam, no trochu viac, ako som mal…
Smola hneď na začiatku
Ešte krátky rozjazd a môžem sa ísť postaviť na štart. Ako tak pozerám, je 10 minút do štartu a nikomu sa akosi nechce, zbiehame sa tu veľmi pomaly. Atmosféra, dobrá nálada, známa skladba od AC DC pred štartom, všetko ako má byť. O 7-mej zaznie štart, spúšťam Garmin a ide sa bojovať s nástrahami tejto 116km trate.
Úvod je taký na brzdách, je nás veľa a na tom úzkom chodníku sa to neraz upcháva. Nasleduje rýchly a poriadne prašný úsek, okuliare sa mi trochu zošmyknú z nosa. Pustiť sa jednou rukou v tej rýchlosti asi nebude dobrý nápad, no ako naschvál trafím dieru, okuliare padajú. Dám sa nabok, zastavím, okuliare pár bikerov prejde, už z nich nebude nič…
Tak bohužiaľ pokračujem bez nich, prašná cesta sa onedlho končí, no prášiť sa bude ešte neraz, navyše pri vyššej rýchlosti budem aj slziť… Snáď sa mi podarí nejaké okuliare zohnať, to je jedno aké!
Prichádzame na asfaltku, pridávam v tempe, dobieham Mira, zverím sa mu, čo sa mi stalo. Ideme spolu, pekne sa predierame pomaly dopredu – tak ako minulý rok, keď sme išli spolu. Asfaltka sa zmení na štrkovú cestu, po ktorej ďalej stúpame. Onedlho tlačíme. 😀
Áno, horská prémia Ledžendary hill. Vyskúšame? Prehodím na najľahší, nenapne prehadzovačku, tak zastavujem, zhadzujem nazad na druhý pastorok. Hm, dnes mi ide karta. 😀 Snažím sa vyštverať, no nedarí sa a tak samozrejme tlačím. Nasleduje pomerne rozbitý zjazd. Miro mi samozrejme uniká. Ale dohodli sme sa, že nech sa neobzerá za mnou a nech si ide svoje.
Terka ma zachránila
Spišské Bystré, na prvej občerstvovačke ani nestojím, veď máme za sebou len 17 km, všetko ešte mám. Čaká nás prvé dlhšie stúpanie. Sedlo Človečia hlava, idem si v tempe, najprv asfalt, neskôr štrková cesta. Dobieham kamaráta Dana. „Zapínaš turbo?“ Tak nejak.
Čo som stratil, to som teraz získal a určite aj nejaké miesta k dobru, tých, čo som predbiehal, bolo celkom dosť. Len keby to tak aj ostalo, ale v následnom zjazde o veľa pozícií neprídem. Regulovčíci nás posielajú do krátkeho trailu, pýtam sa na okuliare, no tie, čo mi regulovčíčka podáva, mi prídu dosť tmavé, aj keď je slnečno. No nič, nejako vydržím.
Prichádzame na Pusté Pole, druhá občerstvovačka. Tu už beriem pohár vody a lejem do seba, dopĺňam aj bidon. Skúšam šťastie s otázkou na okuliare. S Terkou, ktorá mi podáva svoje slnečné, sa veľmi nepoznáme, zrejme len vďaka Strave. Nasadzujem okuliare, trochu tmavšie, ale už neriešim. Lepšie ako nič. Ďakujem a som rád že sme sa takto stretli.
Čaká nás najdlhšie stúpanie: Kráľova hoľa. Lesom po zelenej cyklotrase k rázcestiu Havranie, chvíľku po novom asfalte a šup ho naspäť do lesa na výživný úsek, známy pod názvom Pochodeň.
Stretávam aj Romana Mareša, čudujem sa, že je ešte len tu. Okrem toho, že mu to ide pekne hore kopcom, to vie aj pustiť nadol. No zbrzdili ho dva defekty. Ideme chvíľu spolu, zaujali ho moje okuliare, „imidžovky“ z občerstvovačky. Ja potom trochu poľavím v tempe, chcem sa najesť, a tak vyťahujem z dresu prvý croissant a pomaly jem počas stúpania na Kráľovku. Oproti už valia borci, prví už šli dávnejšie, ešte som nebol ani pri chate. Nechcem veľmi tlačiť na pílu, ešte prídu ťažšie stúpania.
Kráľovka je za odmenu, Panská je krutá
Prichádzam hore, mám za sebou cca 50 km a 2000 výškových. Opäť doplniť vodu, niečo aj prejem a púšťam sa dole. Počasie vyšlo, parádna viditeľnosť, nefúka, teplo je. Ten zjazd mi príde stále rozbitejší. Radšej pomalšie, nechcem riskovať.
Za chatou kúsok zjazdu po novom koberci a opäť po zelenej cyklotrase, no asi v polovici odbočujeme doľava na ďalšie stúpanie, ale krátke. A zase zjazd. Po ňom nás čaká tentokrát už o dosť náročnejšie stúpanie – Smrečínske sedlo. Na niektorých úsekoch si trochu aj potlačím, stačí malé podšmyknutie kolesa pri zle zvolenej stope a v stojke už nenasadneš. Konečne sme hore.
Následný zjazd je pomerne rýchly, ale aj zradný, stretávam Romana, ako tlačí bike, zrejme tretí defekt. Zjazdujeme do Liptovskej Tepličky. Z kopca na mňa niekto volá. Ani vo sne by ma nenapadlo, že to môže byť Imrová Lenka s deťmi.
Po zjazde prichádza ďalšie náročné stúpanie, ešte pred ním na občerstvovačke dopĺňam zásoby, jesť a piť je na Krejzi trati dôležité. Začíname stúpať na Panskú hoľu. Úvod asfaltový, stretávam borcov z kratšej Lejzi trate, oni vlastne idú to, čo my, okrem okruhu cez Kráľovku. Asfaltka je miernejšia, v teréne je to strmšie a dáva to pekne zabrať, nepoľavujem. Prichádza krátky oddych od stúpania v podobe trailu, ktorý nás „vypľuje“ do záverečnej strmej stojky. Nohy už majú celkom dosť. Necelých 3000 výškových.
Ach, tie tlaky
Chvíľu po hrebeni a náročný, poriadne rozbitý zjazd. Som na brzdách. Už neraz som prišiel na to, že som to ráno na parkovisku prehnal s tlakom. Ale baviť sa s tlakmi sa mi tu veru nechce. Tento zjazd sa mi stal minulý rok osudný, teraz našťastie bez defektu zjazdujem do Šuňavy.
Krátke asfaltové stúpanie, pamätám si, ako sme tu minulý rok s Mirom stáli a riešili môj defekt. Ani knôty nezaberali. Posledná občerstvovačka. Opäť voda, no aj niečo pod zub. Už to budú len také „brdky“, no tie zvyknú byť poriadne nepríjemné, hlavne keď máte v nohách cca 100 km.
Stretávam borcov zo Senzi trate, poznáme sa. „Glevo, nechceš nič? Nejaký keks, alebo niečo?“ „Dík, ale netreba.“ Takáto podpora vie potešiť. Pridávam na tempe, no pod 7 hodín to asi nedám. Navyše cítim, akoby sa ozývali menšie kŕče, ale nič, čo by ma nejako obmedzilo. Už chcem byť v cieli.
Záver máme všetci spoločný, tak sa občas obzriem, koho predbieham, alebo opačne – kto predbieha mňa. Lopušná dolina, už len kúsok, no ja cítim hlaďák, musím zastať, vyťahujem croissant a pučím do seba. Regulovčíci mi síce kričia, že už nemám ďaleko, no musel som aspoň polovicu zjesť. A fakt mi to pomohlo, hneď sa mi išlo lepšie.
Šťastne v cieli
Záverečné single, toto fakt nemusím. Hlavne po toľkých kilometroch v nohách, ešte okolo cintorína, kopec. Vidíte kolibu, počujete dav, no stále sa tu krútite dookola po singloch. Už to len nejako vydržať. Pozerám na Garmin, no to bude hrozný čas, ako minulý rok, len to som mal defekt. Cieľom nakoniec prechádzam s časom 7:31:06, čiže ešte o nejakú minútku horšie. Na rok už musím pod 7!
V areáli vládne super atmosféra, stále s niekým prehodím reč, čas pekne ubieha. Stretávam Mira, ten je už aj prezlečený. Ideme ku autu, že mi dá veci. Idem sa konečne najesť, guláš jem všade, tak dnes volím pirohy. A tie chutili super.
Rozmýšľam ako ísť domov, asi do Popradu bikom a potom vlak. No stretávam Janku z Ľubovne, že ma vezme, a tak si ešte počkáme na výsledky, keďže sa jej podarilo vyhrať kategóriu na graveli.
Okolo piatej poobede sa prešlo k vyhláseniu výsledkov. Na najdlhšej Krejzi trati dominoval Samuel Kováč s časom 5:10:06, aj nežné pohlavie sa postavilo na štart tejto trate a tu vyhrala Hanka Nenadálová z Českej republiky s časom 8:05:14.
Spomeniem ešte víťazov kratšej Lejzi trate, kde dominoval Filip Greš s časom 3:29:19 a medzi ženami opäť česká pretekárka Andrea Maťhová s časom 4:24:54. Kompletné výsledky si môžete pozrieť na tomto odkaze.
Po výsledkoch bola ešte tombola, kde sa ušla cena aj mne a tešiť som sa mohol z helmy, pumpy a vreckového náradia.
Teraz už len zbaliť sa a ísť zregenerovať domov. Krejzi je zážitok, do tretice to snáď bude z mojej strany lepšie.
