Presunúť tak veľký event nie je vôbec jednoduché a nájsť voľný termín, aby nekolidoval s inými pretekmi, vybaviť všetky povolenia a zabezpečiť zázemie pretekov je náročná úloha.
Keď mi napokon kamarát z CK Svätý Jur prezradil, že náhradný termín bude práve 27.7. 2025, bola som nadšením bez seba. Posledný júlový víkend totiž svietil v mojom napratanom kalendári nevinnou čistotou ako Botticelliho Venuša vystupujúca z mora (chudák Venuša, keby vedela, čo ju čaká, asi by zaklapla lastúru a zaradila spiatočku).
Ako sa blížil termín pretekov, začala som organizátorov trochu podozrievať, že v zápale nechtiac vybavili presun aj toho aprílového počasia. Obvykle začínam sezónu na strednej trati, ale takto uprostred leta som sa prihlásila na dlhú, 70 km trať s prevýšením 2000 m. Predstava, že ju idem celý čas v daždi, ma nijako veľmi netešila, ale stále som verila, že sa do víkendu leto vráti.
Je sobota, deň D a ja prichádzam do areálu futbalového štadióna v doprovode asretívneho mrholenia (to je také mrholenie, ktoré je vlastne dážď, ale odmietaš si to pripustiť, a tak si z domu nevezmeš ani dáždnik).
Na prezentácii panuje napriek počasiu dobrá nálada a pri odovzádvaní štartovného balíčka si rovno vypočujem predčasné gratulácie k pódiovému umiestneniu. Teda za predpokladu, že prídem do cieľa. Som totiž jediná žena, ktorá sa prišla odprezentovať.
Štart pretekov v daždi a boj s počasím
Trochu protestujem, veď baby poznám a viem, že niektoré sa ešte objavia. Navyše nechcem na seba privolať smolu v podobe DNF. Či už sa postavím na štart jediná alebo nie, dnes budem svojím najväčším súperom ja sama.
Mám ešte dosť času, vyrážam teda na obhliadku trate popri vinohradoch. Na sebe mám oblečenú aj vestu do dažďa s dvojcestným zipsom, ale keďže nosievam aj ruksak s Camel Bakom, zvažujem, že ju na preteky dám dolu. Zmoknem tak či tak a pri šliapaní do kopca by mi v nej bolo zbytočne teplo.
Kým sa otočím naspäť, priženie sa nová vlna dažďa a ja som veľmi rada, že tú vestu mám na sebe. Riešenie oblečenia teda odkladám na neskôr.
Kde sú všetci?
O 9:40 je štartovací koridor skoro prázdny. Cyklisti sú pozaliezaní vo výklenkoch domov a nádvorí. Ozýva sa hrmenie a ulicou sa valí voda ako potokom. Na výzvu moderátora neochotne vyliezame z úkrytov len pár minút pred výstrelom.
Na dlhej trati sme nakoniec dve ženy a dokopy menej než stovka statočných. Frfleme, žartujeme, snažíme sa dodať si odvahu a tiež tak trochu dúfame, že sa preteky pre nepriazeň počasia skrátia na jeden okruh. To sa nestane a o 10:00 sa ozýva výstrel presne podľa plánu.
S Jankou Keseg Števkovou ešte prehodím pár slov. Vravím, že dnes pôjdem výletným tempom a ona na to, že sa pridá ku mne.
Na kratučký moment jej to aj uverím a poteším sa, že nezostanem v tej búrke sama. Túdle! Janka má pretekanie zapísané v DNA a pri prvom náklone asfaltky ma necháva nemilosrdne za sebou. 🙂 Vôbec mi to neprekáža, len sa pousmejem. Spravila by som na jej mieste to isté.
Prvé kolo odsýpa pomerne dobre. Neprestáva pršať, ale blato nie je lepivé. Už som zažila aj horšie situácie. Trochu sa obávam, či moja elektrická prehadzovačka vydrží prejazdy cez hlboké kaluže, ale až na občasné vŕzganie a šúchanie kotúčov bicykel funguje ako má.
V druhom zjazde, na asi dvadsiatom kilometri, konečne obieham niekoľko jazdcov s opatrnejším prístupom k životu. Je to široká lesná cesta, ktorú pretínajú odvodňovacie kanále.
Nie je to technický zjazd, ale uvoľnené ostré skaly vzbudzujú rešpekt. STRAVA segment hlási max speed 58 km/h. Môj cieľ neprísť posledná sa mi zrejme podarí splniť. Už len aby som prišla celá…
Blatisté úseky, technické pasce a vlastné limity
V druhom kole sa už išlo o poznanie ťažšie. Bolo mi celkom fuk, či ešte stále prší, alebo už nie. Karty boli rozdané a cesty podmočené tak dôkladne, že na niektorých úsekoch som mala čo robiť, aby som sa hýbala s bicyklom aj smerom dopredu, nielen do strán.
Vycvaknúť nohu z pedálov som naozaj nechcela. Už len to mi chýbalo, aby som sa zaborila po členky do „čokolády“ a nevedela sa opäť nacvaknúť. Miestami to teda bola skôr lekcia z tanečnej školy než bicyklovanie. Ale ja som bola vďačná, že môžem.
Vlastne nie – ja som bola vďačná, že musím! 🙂 Keby nebolo pretekov, určite by som zostala doma. „Zvonka“ to možno vyzeralo ako Mordor, ale v skutočnosti bolo príjemných 21 °C a keby nebolo blato, šmýkalo by sa kvôli prachu. Prašť jak uhoď.
Les bol nádherný, miestami tajuplne temný. Skupina Buty by o tom mohla naspievať pesničku. Jedným slovom – práve mi nastúpila do krvného obehu glukóza a fruktóza v pomere 2:1 a ja som sa dojímala nad krásou nebeskou…
Vytriezvenie prišlo v posledných kilometroch. Zjazdujete takmer až do Svätého Jura, vidíte domčeky, cieľ máte na dosah… A zrazu na vás mávajú regulovčíci a odkláňajú vás naspäť do lesa k posledným dvom kilometrom stúpania.
Tesne predtým, než som si stihla uvedomiť túto zradu, mi ešte spod kolesa vystrelila skala a prerazila ochrannú fóliu na ráme. Ten zvuk ma zabolel v peňaženke. A to práve vo chvíli, keď som riešila, či potrebujem prostredníky viac na držanie riadítok, alebo na mačkanie brzdovej páčky, lebo ukazováky už vypovedali službu. V živote sú skrátka situácie, kedy človek potrebuje viac prostredníkov.
Dojazd do cieľa, výsledky a dojmy z pretekov
Na záver ešte jedno pozitívum upršanémo ročníka – lokálna demolačná čata, ktorá občas zvykne strhávať pásky ešte pred pretekmi, sa nedostavila. To bolo veľmi fajn, keďže môj cyklopočítač sa zasekol na tej najmenej dôležitej obrazovke.
Vytrvalo mi počas celých pretekov hlásil len to, že nemám pripojený wattmeter (namiesto ukazovania smeru jazdy). Okrem pások na stromoch bolo na trati veľa dobre naladených regulovčíkov, regulovčíčok a regulovčiatok, ktorí sa starali o našu bezpečnosť a orientáciu.
V cieli som zamierila rovno k vapkám. Je to už taký štandard, bez ktorého si neviem predstaviť žiadne seriózne preteky a tentokrát padli naozaj vhod. Vyhlasovanie výsledkov sa začalo práve vtedy, keď som sa aj ja konečne dostala do sprchy.
Pódium-nepódium, po vyše 4 hodinách na trati bola priorita obliecť si suché prádlo a naplniť žalúdok. Asi prvýkrát som bola vďačná za všetky tie kategórie, ktoré sa oceňujú, lebo posledný hlt polievky som dojedla v momente, keď ma volali prevziať si cenu za 2. miesto.
Prvá bola, ako inak, Janka Keseg Števková a z mužov vyhral Karel Hartl.
Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.
