We Love Cycling vyhlásilo v marci súťaž o 10 štartov, stačilo do komentára zavesiť foto svojej zimnej prípravy a automaticky ste boli zaradení do súťaže o 5 štartov na časovku alebo 5 štartov na maratóne. No a jednou z tých šťastnejších som bola aj ja ☺.
Mne sa podarilo vyhrať časovku – jupí! – aj keď nie úplne môj šialok kávy, keďže doteraz som mala skúsenosti len s časovkami do kopca v našej Východ Road Lige. Ale, nech to má grády – kupujem štartovné aj na maratón a hurá na predĺžený víkend! Neusiedler See Radmarathon je jedným z vyše 20 celosvetovo organizovaných podujatí, ktoré sú pod záštitou UCI. Vďaka umiestneniu v top 20 % vo svojej vekovej kategórii sa môžete kvalifikovať na svetové majstrovstvá UCI Gran Fondo, ktoré sa v tomto roku konajú v auguste v Škótsku.
Keď boj s chronometrom vystupňuje vietor
V piatok večer sa s manželom ubytujeme v Bratislave, nech sa dobre vyspíme. Z Bratislavy to máme niečo vyše hodinky do Mörbisch am See, malebného mestečka ležiaceho na juhozápadnom cípe Neziderského jazera. Všade samé polia a vinohrady. Cestu nám spríjemňujú slnečné lúče dopadajúce do krásnych zelených polí, tu a tam sa mihne zajko, bažant, volavka či paroháče ☺. Krásny kraj – hovorím si a absolútne nepociťujem predštartové stavy a fakt, že idem na prvé zahraničné preteky takéhoto rázu v živote.
Časovka začína o 13-tej štartom časovkárskych bicyklov, môj štart na klasickom cestnom je o 15:52. Rozjazďujem sa na valcoch vedľa auta – keďže lokalitu nepoznám. Počasie praje, teplota stúpa k 24 °C. Akurát dosť silno fúka, čo je pre túto oblasť známe. Pred štartom si ešte podáme ruku s druhou súťažiacou v mojej kategórii, prajeme si good luck a ide sa do boja. Nielen s chronometrom, ale aj s hlavou. Správne rozložiť tempo, ísť si svoje od začiatku.
Neprepáliť úvod je ťažké, keďže už po prvých metroch sa stáčate do prudkého, 7-percentného kilometer dlhého stúpania. Ľahký prevod a točiť. Tu obieham dve cyklistky slovami: sorry, nemám už ľahší prevod ☺. Vietor vás obíja raz sprava, raz zľava, bočák je nepríjemný a máte čo robiť, aby vás nestiahol do strany. Neraz si pri vysokých tepoch a páliacich nohách zašomrem, načo mi bolo toto vôbec dobré a fakt, že do mňa duje vietor, mi na nálade nepridáva. Ešte že je tu tak pekne ☺. Postupne sa mi podarí poobiehať niekoľko cyklistov.
Na časovke je zakázané hákovanie, tak si dávam pozor a všetkých obieham s dostatočným odstupom. Do cieľa dochádzam ako 3. žena celkovo a 1. vo svojej kategórii. S výkonom extra spokojná nie som, ale už keď nič, treba sa vyhovoriť na vietor a zajtrajší maratón ☺.
Nedeľné peklo v pelotóne
Uff, to bude niečo! Hovorím si, keď čítam, že registrovaných je vyše 1 500 účastníkov. Od rána počuť v mestečku hlasnú hudbu. Všade nadupané bicykle a namotivované tváre. Štartovné číslo som si vzala už v sobotu, takže sa pri aute obliekam, balím 3 gély a rozjazdenie si dávam pomedzi vinice.
Na miesto štartu sa dostávam 15 minút pred výstrelom, prebíjam sa do lepšej pozície, aj keď už teraz som niekde v strede obrovskej masy ľudí. Vpredu je VIP zóna, v ktorej nechýba ani nový kontinentálny slovenský tím RRK Group Pierre Baguette Benzinol, ktorý založil Boris Horváth. Juraj Sagan, ako generálny riaditeľ, nenechal svoju minulosť za dverami, a tak sa aj on stavia na štart so svojím tímom. Pár úvodných slov od organizátora, ktorý vystríha pred silným vetrom a nebezpečenstve pádov. Minulý rok tu bolo viacero pádov, jednému z nich sa nevyhla ani slovenská cyklistka.
Trať začína opäť prudkým kopcom, v balíku to upaľuje poriadne rýchlo. Okej, dnes sa ide šrot ☺. Postupne sa pelotón trhá a každý si nájde tú svoju skupinku. Na 17. km mi po narazení do výmoľov vyletia z košíkov obe fľaše. Nadávam. Veď načo si budeme dávať signály. Paráda, predo mnou niečo cez 100 km, len nedostať kŕče! Zastavím na krajnici a obzriem sa za fľašami – sú asi 20 metrov za mnou, niekde skryté v tráve a ku mne sa rúti obrovský balík. Podráždene hodím rukou a čakám, kým ma obehne celý balík, aby som nespôsobila kolíziu. Ušli mi všetky baby, od ktorých som sa snažila utrhnúť v úvode.
S pribúdajúcimi kilometrami žobrem od viacerých cyklistov za glg vody, niektorí mi ochotne dajú, iní ignorujú ☺. Úvodné tempo bolo na nás ženy šialené, ešte poď takto 10 minút a skončila si, vravím si, pozerám na čísla na hodinkách a snažím sa držať skupinky. Trochu sme sa odtrhli, čím nás ostalo v balíku asi 8. 2 baby a chalani. Po anglicky ich vyzývam, nech sa postriedame na čele, dobehneme väčšiu skupinu pred nami a pôjde sa nám lepšie. Začnem teda ťahať, po asi 15 sekundách sa obzriem a za mnou nikto ☺. Super! Iba Julia mala snahu dotiahnuť sa, chlapi to dnes nechali na nás ženy, ach.
Nakoniec sa nám balík podarí dobehnúť, a tak nám kilometre pekne plynú. Obiehame smolnú skupinku, kde došlo k hromadnej kolízii. Škaredý pohľad na cyklistu, ktorého v bezvedomí rýchlo sťahujú z trate. Pri takýchto podmienkach, kde je mnoho cyklistov a navyše vás vietor hádže do strán, je nesmierne dôležitá 100 % sústredenosť. Stačí sekunda a ležíte na zemi.
Šťastlivo do cieľa. Hurá!
Na poslednom kilometri pred cieľom navyše nešťastne padá aj cyklista vedľa mňa, ktorého svojou nepozornosťou sťahuje druhý. Uff, len tak-tak a ležím na zemi aj ja. Do cieľa nakoniec dochádzam v čase 3:21 so stratou 5 a pol minúty na prvú cyklistku v rakúskych farbách. Vo svojej kategórii končím na 6. mieste, celkovo som 8. ženou v cieli. Sadám do trávy a vydýchavam. Obzerám sa okolo seba – všetci vyžmýkaní, ležiaci či sediaci na zemi, spokojné úsmevy a vyčerpané výrazy v jednom.
Pijem kolu a po pár minútach dávam prvý pokus o postavenie sa. Nie, kŕče v nohách ma zvalia späť. Druhý pokus je už ale úspešný a tak si idem po jedlo a nápoj a chvíľu si užívam atmosféru cieľového ošiaľu. Odchádzam s ubolenými nohami, nakoniec spokojnosťou z celkového výsledku a krásnymi zážitkami z výborne zorganizovaných pretekov.
Pre koho je tento maratón určený?
Ak by som napísala, že pre každého, asi by som klamala. Určite treba mať čo-to natrénované. Hlavne pozičnú jazdu v balíku. Ak sa bojíte jazdy na úzko vo väčšom balíku, určite by som skúsila najprv lokálne jazdy s kamošmi vo väčšej zostave. To, že takéto preteky budú bolieť, je ale samozrejmosťou ☺. Avšak, je tu možnosť skúsiť si polovičný minimaratón s dĺžkou 65 km. Ak vám teda ide o krásny zážitok, toto sú určite preteky, ktoré stojí za to skúsiť!
