• SVK

Giro d’Italia 2022 – aký bol súboj o Maglia Rosa?

Napísal WeLoveCycling

Tohoročná „La Corsa Rosa“ je za nami a zanechala za sebou množstvo radosti, sklamania, bolesti, rúk nad hlavou, no i krásnych príbehov. Poďme sa spolu pozrieť na to naj.


Už pred štartom jednotlivé etapy sľubovali veľkú show, koniec koncov, keď sa povie Etna, Blockhaus, Passo Fedaia, či Mortirolo, tým, ktorí aktívnejšie sledujú cestnú cyklistiku, sa roztiahne úsmev na tvári. Očakávaní na Giro d’Italia 2022 bolo veľa. Oči boli ako inak upreté na tím Ineos, ktorý priniesol silnú vrchársku zostavu na čele s Richardom Carapazom. Ten chcel zopakovať úspech z roku 2019. V ceste mu však stáli mená ako Romain Bardet, Simon Yates, Vincenzo Nibali, či Giulio Ciccone.


Preteky Giro d’Italia 2022 odštartovali neďaleko slovenských hraníc. To prinieslo množstvu slovenských fanúšikov jedinečnú možnosť vidieť najslávnejších cyklistov na vlastné oči. Podľa všetkých očakávaní vyhral prvú etapu Mathieu van der Poel, čím však jeho aktivita na Gire zďaleka neskončila Do dojazdu sa dostal aj v 11. etape, keď ho prešprintovala hviezda eritrejskej cyklistiky, Biniam Girmay.


Ten by jednoznačne predviedol aj ďalšie pekné výkony, nebyť nešťastného pódia a vystrelenej zátky priamo do oka. Van der Poel pokračoval v naskakovaní si do únikov aj v horských etapách. Tým dokázal, že napriek zdravotným problémom na začiatku sezóny je na skvelej vlne a prichystaný pobiť sa o zelený dres na Tour de France.

Šprintérska konkurencia

Šprintérske dojazdy toho roku najviac svedčali francúzskemu rýchlikovi Arnaudovi Démarovi, ktorý vyhral hneď tri rovinaté etapy a po dvoch rokoch si domov opäť odniesol cyklámenový dres pre najlepšieho šprintéra. Konkurovať mu nedokázal nikto z najväčších špintérskych mien, ako sú Mark Cavendish (jedna víťazná etapa), Caleb Ewan, či Fernando Gaviria (zhodne bez víťazných etáp). Povedzme si však úprimne, na tejto Grand Tour je tých rovinatých dojazdov ako šafranu, čo je dané akosi prirodzene Apeninami, Alpami a Dolomitmi…


A práve v týchto kopcoch sa odohrala väčšina vrchárskej parády, pričom ako najsilnejší z nej vzišiel možno trochu prekvapivo Koen Bouwman. Ten získal modrý vrchársky dres. Spočiatku sa „doťahoval“ s miestnym pretekárom Diegom Rosom, jazdiacim za tím Alberta Contadora, Eolo-Kometa. Neskôr Diegove miesto na moment zaujal Giulio Ciccone, ktorému toho roku absolútne nevyšlo celkové poradie. Bouwman však dokázal pokryť všetky ich snahy a okrem modrého dresu sa tešil aj z dvoch etapových triumfov.

Skvelé výkony na záver

Dostávame sa k tomu najdôležitejšiemu, a síce k boju o Maglia Rosa a Trofeo Senza Fine. V prvých etapách sa do ružového nečakane obliekol Juan Pedro López, ktorý mal pôvodne jazdiť ako domestik Giulia Cicconeho. Podával solídne výkony, dokonca aj na ťažkom Blockhause prišiel iba kúsok za skupinou hlavných favoritov. A aj to len kvôli tomu, že musel zastať po tom, čo Domenico Pozzovivo hodil vlnu. Nad jeho sily bola až 14. etapa so sériou náročných stúpaní, končiaca v Turíne. Jeho aktivita mu však po odstúpení Joãoa Almeidu vyniesla biely dres pre najlepšieho pretekára do 25 rokov.


V 14. etape ide do ružového podľa očakávaní Richard Carapaz, no na chrbát mu dýcha dvojica Jai Hindley a Mikel Landa. Ešte na začiatku predposlednej etapy Carapaza a Hindleyho delia iba tri sekundy. No dojazd na Passo Fedaia všetko mení, Bora predvádza tímovú taktiku „par excellence“ a láme Carapaza v ružovom. Hindley zvláda i záverečnú časovku a fenomenálnym spôsobom vyhráva 105. ročník tohto talianskeho etapáku. Nám už zostáva len počítať dni do ďalšieho, 106. ročníka a tešiť sa na opätovné cyklistické divadlo…