S nápadom na prvý dres Tour de France prišiel riaditeľ pretekov Henri Desgrange na konci pretekov v roku 1919. Po prekonaní dvoch tretín pretekov v dĺžke 5 560 km, v 11. etape, keď bolo do cieľa už len 325 km, sa Desgrange rozhodol, že je potrebné jasnejšie odlíšiť vedúceho jazdca od ostatných pretekárov.
A tak 18. júla vedúci pretekár závodu, Eugène Christophe z Francúzska si obliekol prvý maillot jaune (žltý dres) na Tour de France. Christopherovi sa však neskôr v pretekoch na bicykli zlomila vidlica a skončil druhý za Belgičanom Firminom Lambotom. Christophe povedal, že je to tak dobre, lebo neznáša žltý dres, pretože sa mu diváci vysmievali, že vyzerá ako kanárik.
Žltá farba bola zvolená pre maillot jaune, pretože to bola farba papiera, ktorú pri tlači používali L’Auto-Vélo, sponzorské noviny pretekov (a predchodca moderného francúzskeho športového týždenníka L’Équipe).
V roku 1933 bola k Tour pridaná druhá klasifikácia – kráľ hôr. Spoločnosť L’Auto-Vélo od roku 1905 nazvala jedného cyklistu le meilleur grimpeur – najlepšieho vrchár na Tour. Po Tour 1933 sa Desgrange rozhodol, že minuloročného kráľa hôr, španiela Vicenta Truebu, oficiálne uzná a že od roku 1934 dostanú jazdci, ktorí dosiahnu vrchol ako prví, časový bonus. To sa neskôr zmenilo na bodový systém na základe vrcholového poradia v cieli a náročnosti stúpania.
Výrazný červeno-biely bodkovaný dres pre vedúceho jazdca (maillot à pois rouges) bol však predstavený až v roku 1975. Dizajn a farbu dresu určil opäť jeho sponzor, výrobca čokolády Chocolat Poulain, ktorý mal červeno-biele logo.
Sponzorstvo bolo tiež dôvodom pre farbu zeleného dresu (maillot vert), keď sa organizátori Tour rozhodli pridať k pretekom ďalšiu súťažnú bodovú klasifikáciu. Farba bola inšpirovaná sponzorom a to výrobcom kosačiek na trávu La Belle Jardinière. Písal sa rok 1953 a päťdesiate výročie Tour de France sa javilo ako vhodná príležitosť pre nový druh súťaže. Dres však nebol vždy zelený. V roku 1968 bola jeho farba červená, aby sa naň mohol umiestniť nový sponzor. O rok nato sa však dres opäť zazelenal a odvtedy mu farba aj zostala.
V priebehu rokov sa na Tour de France striedali rôzny sponzori až do roku 2004, kedy sa spoločnosť Škoda stala oficiálnym partnerom a aj oficiálnym partnerom pre vozidlá Tour de France. Spoločnosť Škoda od roku 2015 každoročne sponzoruje „šprintérsky“ zelený dres.
V prvých ročníkoch histórie zeleného dresu dostávali cyklisti iba trestné body za to, že neskončili na vysokom mieste, preto bol cyklistovi s najmenším počtom trestných bodov pridelený zelený dres. Od roku 1959 sa systém zmenil na súčasný stav: cyklistom sa udeľujú body za vysoké umiestnenia, pričom prvé miesto získa jazdec s najviac bodmi a nižšie umiestnenia postupne jazdci, ktorí majú menej bodov, aby cyklista s najvyšším počtom bodov získal zelený dres nielen počas jednotlivých etáp ale aj na pódiu v Paríži.
Prvým jazdcom, ktorý získal zelený dres, bol Švajčiar Fritz Schär. Nie je prekvapením, že jeho špecialitou bol šprint, ale bol tiež slušným všestranným cyklistom. Jazdec, ktorý chce vyhrať zelený dres, potrebuje primeranú úroveň všestranných schopností, pretože bude musieť v horských etapách skončiť v časovom limite a v ideálnom prípade by mal byť schopný sa dobre umiestniť aj počas šprintov horských etáp.
Napríklad Talian Mario Cipollini bol jedným z najlepších šprintérov svojej doby, nikdy však nezískal zelený dres Tour de France, pretože nebol ochotný prekonať horské etapy a dokončiť preteky (hoci dokončil Giro d´Italia a niekoľkokrát vyhral bodovú klasifikáciu).
Pretože na Tour je menej horských etáp ako rovinatých alebo kopcovitých, zelený dres zvyčajne vyhral šprintér, ako napríklad Nemec Erik Zabel, šesťnásobný víťaz zeleného dresu, alebo Slovák Peter Sagan, ktorý získal zelený dres sedemkrát.
Bodové hodnotenie bolo vyskúšané na Tour pred rokom 1953. Od roku 1905 do roku 1912 sa o víťazovi všeobecnej klasifikácie nerozhodovalo podľa času, ale na základe bodovacieho systému, v ktorom sa umiestnenia denných etáp premietali do bodov. Ale bodové hodnotenie závodu odradilo súťažiacich od tvrdej jazdy, pretože nezáležalo na tom, či skončili sekundy alebo hodiny za sebou, takže mali tendenciu jazdiť spolu v uvoľnenom tempe až do blízkosti cieľovej čiary, kde šprintovali do cieľa.
