Rámy z uhlíkových vlákien sa stali skutočne dostupnými aj v strednej triede bicyklov, avšak s tým súčasne vyvstáva aj otázka: ako s nimi naložiť, ako uplynie ich životnosť? Problém je, že ich nemožno roztaviť ako napr. hliníkové alebo oceľové rámy. Recyklácia je teda takmer nemožná alebo náročná. Ako teda ďalej? Možno, že je riešenie skutočne blízko.

Karbón sa počas svojej existencie v cyklistickom priemysle osvedčil na jednotku. Vyniká nízkou hmotnosťou, vysokou tuhosťou a pevnosťou v tlaku a aj ťahu. Navyše, ak ide o možnosť utvárať najrôznejšie tvary a kombinácie rámov, len ťažko ho v tejto flexibilite nahradiť. Aj preto je karbón nanajvýš žiadaným materiálom. Niekdajší vysoko-technologický materiál, ktorého produkcia spadala len do oblasti profesionálnych výrobcov, sa po rokoch stal vyhľadávaným artiklom miliónov cyklistov. A to najmä poklesu cien, ktoré mal na svedomí nezadržateľný rast a rozvoj výrobcov uhlíkových vlákien. Vďaka jeho dlhej životnosti, limitovanej mechanickým poškodením štruktúry vlákien, sa možno o recyklácii ani príliš neuvažovalo.

Globálny problém

Táto kvalita, o ktorej sme hovorili, sa stala problémom v svetovom meradle. Keďže tento materiál sa nerozkladá po vzore organických látok, nepodlieha degradácii ani vplyvom slnečného žiarenia, zdalo by sa, že je nezničiteľný. To je súčasne veľké plus, ale aj mínus. Zatiaľ čo sa z tejto vlastnosti budete tešiť pri vlastnení bicykla, akonáhle ho „vyhodíte“, stane sa jeho nekončiaca životnosť problémom.

Fotografie, na ktorých sú zobrazené obrovské kopy rámov z uhlíkových vlákien, zaplavujúce stále väčšie a väčšie územia, boli podnetné len pre malé množstvo cyklistov, ktorí si po tomto „zážitku“ dvakrát rozmysleli, ako sa zachovajú pri kúpe a odstránení nielen rámov, ale aj ďalších komponentov – riadidiel, sedloviek, sediel, kolies alebo kľúk.

Ďalším dôležitým problémom je skutočnosť, že čiastočná recyklácia uhlíkových vlákien nie je rovnako ekonomicky priaznivá, ako je tomu pri hliníkových a oceľových materiáloch. Každý z uvedených faktov nás čím ďalej presvedčuje o tom, že karbón sa zdá byť negatívnym javom technologického pokroku cyklistiky.

Športové doplnky tohto druhu síce predstavujú nezanedbateľný problém, avšak ak ich porovnáme so súčasnými lietadlami a ich konštrukciou, ide len o kvapku v mori. Tak napríklad jeden Boeing Dreamliner pri svojej finalizácii vyžaduje až 23 ton uhlíkových vlákien za rok. Aj to je dôvod, prečo letecký priemysel bol prvým, ktorý predstavil program na recykláciu uhlíkových vlákien, ktorý by mal zabrániť tomu, aby takéto množstvo uhlíkových vlákien ostalo niekde „pohodené“ v momente, keď tento Boeing nadobro doslúži.

Poškodenie uhlíkových vlákien

Zásadným problémom pri recyklácii je samotná štruktúra tohto materiálu. Pevnosť ako výsledná vlastnosť sa dosahuje použitím dlhých vlákien. Ak ich ale zlomíte alebo narežete – čo je v konečnom dôsledku postup, ktorý sa pri recyklácii používa najčastejšie – tento materiál stratí svoje dovtedajšie vlastnosti a stane sa zbytočným. Dôsledkom tohto rozrezania a pomliaždenia, je strata dvoch zásadných výhod karbónu – pevnosti a celistvosti.

Aby sme tento obraz ešte o čosi zhoršili, pripomeňme si, že na to, aby sme získali čisté uhlíkové vlákna, potrebujeme zo znehodnotených karbónových rámov dostať spájací prvok – epoxid – ktorý tieto vlákna držal pokope. Všetky tieto atribúty mali za následok stále narastajúcu cenu recyklácie. V konečnom dôsledku, ak recyklujeme hliník alebo oceľ, stále na konci procesu získame plnohodnotný materiál, z ktorého dokážeme znovu utvárať rámy a diely. Pri karbóne však takéto pozitíva nie sú.

Viac než len fľaše na vodu

Preto je na mieste otázka: existuje nejaký spôsob alebo šanca na to, aby boli tieto znehodnotené uhlíkové vlákna opätovne použité? Pred niekoľkými rokmi, experti z cyklistického priemyslu, navrhli výrobu doplnkov a príslušenstva, ktoré nevyžaduje pevnosť rámov. Napríklad pumpy na hustenie plášťov alebo fľaše na vodu. V iných odvetviach to boli zase konštrukcie notebookov a obalov mobilov.

Spoločnosť Vartega, ktorá sídli v Koloráde v USA, ohlásila, že ich recyklované uhlíkové vlákna majú rovnakú pevnosť, ako je tomu pri prvotnom materiáli. Výrobca bicyklov Alcheym využíva takto recyklovaný materiál pri výrobe ich prototypov, slúžiacich pre znázornenie nového dizajnu a funkcie modelov. Preto, ak sa na to pozrieme z inej perspektívy, recyklovaný materiál z veľkých lietadiel, ktorý si už asi nikdy „nezalieta“, je vždy dostatočný pri výrobe takých tovarov, akými sú športové doplnky, zahŕňajúc napríklad pádla alebo tenisové rakety.

V Severnej Amerike investovalo mnoho domácich cyklistických výrobcov do snahy nájsť spôsob, ako efektívne a účelne recyklovať karbón. Medzi takýchto producentov patrí aj Norco z kanadského Vancouveru, ktoré si použité karbónové rámy nechávalo až do doby, pokiaľ po piatich rokoch našli vhodnú firmu pre ich recykláciu. Rovnaký príbeh zdieľajú aj producenti ako Cannondale alebo Specialized.

„Tisíce karbónových rámov končia každoročne na skládkach odpadu. Naším cieľom je zmeniť tento stav tým, že pomôžeme vytvoriť projekt pre opätovnú recykláciu a použitie uhlíkových vlákien,“ uviedol Specialized. V súčasnosti je spôsob recyklácie uhlíkových vlákien založený na spomínanom narezaní a rozdrvení uhlíkových vlákien na menšie časti, zatiaľ čo epoxidy, držiace tieto vlákna pokope sú spálené v peciach. Výsledkom sú kratšie vlákna s podobnými vlastnosťami, aké mal aj prvotný materiál. Takto recyklovaný „karbón“ je stále použiteľný na stovky nových produktov.