Túžba stať sa legendou
Modely SLAVIA boli úplne prvými bicyklami, ktoré firma Laurin & Klement začala vyrábať v roku 1895. Konkrétne tento model SLAVIA, ktorý Vladimír Vidim vytvoril vlastnými rukami, bol ich debutovým pretekárskym bicyklom, nasledujúci po dvojici mestských modelov. Počas stodvadsaťpäť ročnej existencie sa tento malý obchod Laurin & Klement prepracoval do súčasnej podoby, teda na výrobcu áut Škoda, ako ho poznáme v súčasnosti. Vladimír je vyučeným zámočníkom, ktorý už dokázal vytvoriť desiatky historických replík bicyklov, zahŕňajúc aj kostitras, drezínu či tzv. „penny-farthing“ (bicykel s vysokým predným a minimalistickým zadným kolesom), ktoré použil pri vytvorení svetového rekordu, ktorý nie je jeho jediným. V minulosti bol aktívnym pretekárom a dnes už predáva svoje cenné vedomosti mládeži ako ich tréner v cyklistickom klube Dukla. Počas jedného večera v hostinci v spoločnosti priateľov padla reč na tému obnovenia legendárneho modelu SLAVIA. Vladimír usúdil, že samotné znovuvytvorenie bicykla nie je dostatočné.
„Povedali sme si, že ak Škoda sponzoruje Tour de France, bolo by úžasné, ak by sme nielen vytvorili túto legendu, ale súčasne na nej prešli jednu z etáp Tour.“
Priamy a uskutočniteľný plán – teoreticky. Avšak nikto nebol vyslovene prekvapený, keď už od začiatku výstavby a projektovania mal Vladimír hlavu v smútku. Originálny kúsok, akým je SLAVIA, sa zdal byť niečím ako jednorožec. Niekoľko jeho priateľov a expertov bolo presvedčených, že musí existovať aspoň jeden kus, aj keď ho doposiaľ nikto z nich nevidel na vlastné oči. Žiadne z múzeí či súkromných zbierok nedisponovalo strateným pretekárskym modelom, jedine ak, tak len mestským typom. Po intenzívnom pátraní sa Vladimír vzdal tohto nikam nevedúceho pátrania a rozhodol sa vytvoriť celý bicykel od základu len za pomoci dobových fotografií, brožúr a iných materiálov, pochádzajúcich z archívov Múzea Škoda.
Najzložitejším orieškom sa stalo odhadovanie detailov a uhlov jednotlivých trubiek rámu len zo samotných fotografií – každý z odborníkov mal svojský názor. Vladimír vytvoril takmer celý bicykel – sám poskladal a pozváral chróm-molybdénové trubky, použil sústruh na frézovanie drevených riadítok a taktiež vlastnoručne poskladal ostatné komponenty. Príprava a poskladanie bicykla mu zabrala tri mesiace. Tie zahŕňali aj dobu, počas ktorej mal jednu z rúk v sádre.
„Šesť týždňov som mohol používať len jednu ruku. Našťastie dokážem ovládať tak sústruh, ako aj frézu za pomoci len jednej ruky,“ povedal Vladimír s obdivuhodným nadnesením. Taktiež dodal, že ak by bol bicykel určený výhradne pre múzeum, bolo by jeho dielo ukončené skôr, avšak od tohto modelu očakával, že ho v bezpečí privedie až do cieľa etapy. „Musel som pretvoriť bicykel tak, aby sa počas cesty nerozpadol,“ zasmial sa. Nakoniec sa ručička na váhe zastavila na hodnote 18 kilogramov bez toho, aby na bicykli boli namontované brzdy či prehadzovačka. Bol presnou kópiou originálu.
The L’Étape du Tour prichádza
Pre samotné preteky sa Vladimír vybavil oblečením, cyklistickým bidónom a topánkami, ktoré sa hodili k štýlu, prevládajúcemu v začiatkoch 20. storočia – doby, kedy vznikla Tour de France (1903). Aj napriek tomu, že jeho SLAVIA bola plne funkčná a Vladimír v žiadnom ohľade nepodcenil tréning, sám neočakával, že ho táto etapa bude stáť toľko síl.
Celú trasu, 135 kilometrov s prevýšením 4 563 metrov a tromi dlhými stúpaniami, zdolal za 17 hodín a 17 minút, avšak, ako sa sám vyjadril, nikdy nepochyboval o svojej výkonnosti, či nepomyslel na vzdanie sa. To, čo bolo predmetom k zamysleniu a obavám, boli možné technické problémy – predsa len, v Českej republike nie sú podobné kopce, na ktorých by si mohol túto trať vyskúšať. Ale SLAVIA dokázala zvládnuť etapu bez jedinej chybičky. Vladimír musel bežať popri bicykli počas podstatnej časti trate – na SLAVII mohol brzdiť jedine protipohybom nôh na pedále, čo bolo výrazne riskantné.
„Mal som krízu už v prvom zjazde. Ostatní pretekári ma obiehali značne rýchlejšie, takže som usúdil, že bude lepšie, ak zosadnem a pobežím popri bicykli. Nechcel som ohroziť ich a ani seba,“ vysvetlil Vladimír. Predpokladá, že počas dňa strávil 40 km chôdzou či behom po boku bicykla. Takže, popri jeho excelentnom cyklistickom výkone, nechtiac zabehol aj celý maratón v kopcoch.
Prvé pocity pri zosadnutí z bicykla v cieli boli jednoducho radostné. „Bolo to neskutočné. Replika SLAVIE mala obrovský úspech! V skutočnosti, pri trati nebol jediný človek, ktorý by neprejavil obdiv, podporu či radosť. Ľudia ma potľapkávali po pleciach, akoby som bol pretekárom Tour de France, ktorý práve vyhral etapu. To bola enormná motivácia,“ spomína Vladimír na vrchole cieľového stúpania Val Thorens vo výške 2 365 m n.m., 30 minút po polnoci.
Okrem bežania a očakávania technických a terénnych prekážok, Vladimír musel čeliť iným ťažkostiam: „Celú trať som zvládol len s jednou zástavkou na občerstvenie. Keď som bol na 80. kilometri, prišiel som na občerstvovaciu stanicu príliš neskoro – bola už takmer zatvorená. Organizátori nemysleli na opozdilcov. Aj preto už mali všetko zbalené. Zachránila ma energetická tyčinka, ktorú vytratil jeden z jazdcov a ja som ju zobral, akoby to bol odpad. O niekoľko hodín neskôr som ju hrdo povýšil z „odpadu“ na potravu a zjedol ju. Poznáte to, nedostatok zásob,“ smial sa Vladimír.
Adrenalín pred cieľom je fajn, ale podpora je ešte lepšia
Každé úsilie bolo zadosťučinené priateľskou atmosférou a solidaritou ostatných účastníkov L’Étape. Ako keď prechádzal cez jedno zo sediel s tisíckou podporujúcich fanúšikov, alebo keď mu prizerajúci Francúz doplnil vodu v okamihu. Pomoc jeho rodiny bola taktiež jednou z hlavných opôr: jeho žena a syn ho sprevádzali počas poslednej nočnej časti trate a osvetľovali mu cestu so svetlami podporného vozidla Škoda SUPERB. „Viete, všetky tieto „skúsenosti s ľuďmi“ sú asi viac než ten adrenalín z pretekania, cieľ alebo úspech,“ dodal Vladimír.
Andy Schleck, bývalý profesionálny cestný cyklista, víťaz Tour de France 2010, súčasný riaditeľ Tour de Luxembourg a ambasádor Škoda, sa vyjadril k tomuto výkonu priamo zo zázemia tohtoročnej Tour: „K Vladimírovi mám veľký obdiv, pretože ja sám by som nedokázal dokončiť L’Étape len s jedným prevodom a s brzdou, pri ktorej musíte tlačiť pedále dozadu. Je to veľmi pozoruhodný a úžasný príbeh. Páči sa mi.“
Aj napriek tomu, že Vladimír sa umiestnil na poslednom mieste, a to dlho po stanovenom limite, ktorý v normálnom prípade znamená diskvalifikáciu z pretekov, čestná medaila mu aj tak zaslúžene patrila – predovšetkým kvôli jeho heroickému, jedinečnému a silu-vôle preukazujúcemu výkonu, nad ktorým aj samotní organizátori museli prižmúriť oko.
Prajeme Vladimírovi mnoho úspechov v budúcnosti a veríme, že toto nie je poslednýkrát, kedy o ňom počujeme. A ak aj vy chcete na vlastné oči vidieť legendárnu SLAVIU, zamierte do Múzea Škoda v Mladej Boleslavy v Českej republike.
