Zázraky sa občas dejú. Predstavte si, že sa vyše 20 rokov amatérsky venujete cyklistike, keď zrazu dostanete možnosť pridať sa k tímu ŠKODA WeLoveCycling na l’Étape du Tour. V tej chvíli hodíte všetko ostatné za hlavu: štyri etapy MTB pretekov v rovnakom týždni aj to, že ste len nedávno prekonali mumps – takáto šanca sa naskytne len raz v živote, preto sa nedá odmietnuť!

WeLoveCycling tento rok vybrali siedmich jazdcov – tých najlepších spomedzi svojich čitateľov – aby sa spolu s nami zúčastnili na l’Étape du Tour a pokorili tieto slávne preteky. Jeden z nich sa síce nakoniec nemohol zúčastniť, no duchom bol stále s nami! Tohtoročné preteky boli replikou 20. etapy Tour de France, ktorú si budete môcť užiť v profesionálnom podaní už túto sobotu. Prinášame vám príbeh jedného z našich tímových jazdcov, ktorý sa zúčastnil najintenzívnejších amatérskych cyklistických pretekov na svete!

Ako pravidelný prispievateľ na WeLoveCycling som bol nadšený, že sa budem môcť pridať k tímu na tohtoročnej l’Étape. Celé sa to začalo stretnutím dvoch starých priateľov na pražskom letisku. Plný očakávaní som sa s nadšením zvítal s paraolympijským cyklistom Jiřím Ježkom a jeho manželkou Soňou. Naposledy sme sa videli takmer pred deviatimi rokmi, keď som o ňom nakrúcal dokument. Teraz sme sa ocitli spoločne v jednom tíme a ja som sa už nevedel dočkať, kedy sa spolu vydáme na trať. Jiří prišiel ako špeciálny hosť ŠKODA; mne prischla úloha pozorovateľa a reportéra. Jeho odhodlanie na mňa urobilo hlboký dojem – ako pred deviatimi rokmi a jeho entuziazmus bol tiež stále rovnako nákazlivý. Jiří síce v jedenástich prišiel o nohu, no v cyklistike s ním rozhodne treba počítať. Pri jeho jedenástich paraolympijských medailách vrátane šiestich zlatých ma vôbec neprekvapilo, že v konkurencii vyše 11 000 pretekárov obsadil úctyhodné 165. miesto.

Celou cestou sme spomínali na staré časy a do hotela Du Bois v Chamonix sme dorazili plní energie a pripravení zoznámiť sa s ostatnými jazdcami. Práve v takýchto chvíľach sa neznámi ľudia stávajú skutočnými priateľmi. Všetci víťazi, základ nášho tímu – Tomáš (SVK), Ludek (CZ), Pavol (PLN), Ludmila (FR), Kyle (GBR) a Ulf (DE) – si prevzali svoje štartovné balíčky a čísla a hneď si našli čas na fotografovanie nádhernej scenérie Mont Blancu.

Pri večeri sme sa dozvedeli, čo nás čaká nasledujúci deň. Šokovalo ma, že raňajky budú už o štvrtej, no vzápätí som si uvedomil, že som sa na istý čas stal profesionálnym cyklistom. Vďaka tomu vstávanie nebolo až také ťažké, ako som čakal. Hladina adrenalínu mi stúpla na maximum a bol som pripravený vyraziť.

Vzrušenie sa ešte vystupňovalo, keď som sa zaradil medzi množstvo iných jazdcov na štarte. O chvíľu sme už šliapali do pedálov. Prvých päť kilometrov trate bolo veľmi rýchlych; priemerná rýchlosť dosahovala 45 km/h. Už to bolo nad moje sily, preto som za svojou pôvodnou skupinou zaostal. Onedlho na to nás čakal prvý kopec – stúpanie so 6-percentným prevýšením bolo doslova ľadovou sprchou. Na chvíľu som si dokonca myslel, že sa mi pokazila prehadzovačka, no vzápätí som si uvedomil, že už nejaký čas mám zaradený najmenší prevod! Vedel som, že ďalšie kopce na trati budú ešte prudšie, takže som sa musel naozaj veľmi premáhať, aby so neklesal na duchu. Ulf, ktorý žije na rovinatej nemecko-holandskej hranici, sa tiež poriadne potrápil, no bok po boku sme to napokon zvládli.

Odmenou nám bol krátky zjazd, po ktorom nasledovalo ďalšie stúpanie do Col de Aravis. Bolo to presne také, ako to poznám z televízie – všade množstvo divákov. Uprostred etapy sa mi podarilo predbehnúť Kylea, ktorý pred pretekmi budil dojem silného a ľahkého jazdca. Toto malé víťazstvo mi dodalo sily, ktoré som tak veľmi potreboval. Kyle mi však už o chvíľu dýchal na chrbát, preto som v nasledujúcom stúpaní mal čo robiť, aby som ho pred seba nepustil. Nasledoval náročný zjazd, pričom vzduch bol nabitý nervozitou. Zvládol som to a tešil sa na 40-kilometrovú rovinku.

Nuž a potom nás cesta zaviedla na Col de la Joux Plane. Prvé dva kilometre tejto cesty do pekla boli horúce a strmé. Ruky sa mi tak potili, že som sa len tak-tak držal riadidiel, a navyše sa mi začala točiť hlava. Šliapal som ďalej a dva kilometre pod vrcholom som začul známe „ahoj“ – práve som totiž predbehol Tomáša. To mojim nohám dodalo ďalšiu dávku energie, takže som zdolal aj nasledujúce stúpanie, po ktorom na mňa čakal už len zjazd do Morzine.

V cieli nás privítali ľudia z tímu ŠKODA, ktorí si prišli vypočuť naše dojmy a odfotiť pár záberov. Neskôr sme sa všetci stretli a porozprávali o našej ceste plnej bolesti a útrap. Potom, čo sme to spoločne zvládli, panovala medzi nami úžasná súdržnosť, boli sme naozaj ako dlhoroční priatelia. Večer sme oslavovali pri skvelej večeri s výhľadom na Mont Blanc. Užívali sme si nezabudnuteľné zážitky s pocitom spolupatričnosti a dobre vykonanej práce. Cítili sme sa ako v siedmom nebi. A presne tam sme aj boli.