Podtatranská príroda, pokoj a pohoda – pre mnohých z nás idylka. Avšak, čo ak sa k tomu pridá aj niekoľko trailov, ktoré svojím povrchom, spracovaním a náročnosťou potešia srdce asi každého skúseného horského cyklistu?

Zdieľať:

V posledných rokoch sme na Slovensku zaznamenali viacero pozitívnych aktivít spojených s výstavbou chodníkov predovšetkým pre horských cyklistov. Či už je to v Bratislave, na severe, pod Tatrami alebo aj v Košiciach či ešte viac na východe, cieľ je jednotný: vytvoriť priestor pre radosť z jazdenia a dokázať si tieto podmienky udržať aj pre ďalšie generácie bikerov.

Dnes si predstavíme hádam jeden z najpôvabnejších areálov na Slovensku. Ide o Starú Ľubovňu. V blízkosti samotného hradu sa nachádza hrebeň, ktorý sa stal dejiskom premeny počas uplynulých rokov. Pôsobia na ňom cyklisti z radov občianskeho združenia Cyklovňa, vytvárajúci tak sieť chodníkov s názvom Cyklostopy.

Vo všeobecnosti ide o chodníky určené pre horské bicykle, prevažne pre už skúsenejších cyklistov, ktorí sa vedia vysporiadať s nástrahami lesa. Avšak vďaka kvalitnej práci chlapcov (a dievčat) z Cyklovne sa nemusíte obávať o nečakané nástrahy či nedostatky – traily sú jednoducho v perfektnom stave.

Celkovo ide o osem trailov, ktoré ponúkajú pestrú škálu najrôznejších vyhotovení. Napríklad medvedí patrí tým, ktorí preferujú skoky, ale naopak srnčí zvládne hádam každý, a nebude sa pritom vôbec nudiť. Značenie jednotlivých typov je dostupné na začiatkoch chodníkov, mapy sú zas prístupné pri parkovisku pod hradom, pri stredovekom tábore alebo aj na samotnom najvyššom bode a začiatku trailov líščí, vlčí a srnčí. Dosť bolo teórie, poďme sa pozrieť na to, ako sa na nich jazdí.

Pri našej návšteve koncom októbra boli podmienky takmer ideálne. Sucho (možno až príliš sucho na niektorých miestach), ranná hmla, ktorá postupne zmizla a objavilo sa príjemné slnko a doslova prázdne chodníky. Nuž, ideme na to.

Zastavujeme na konci dediny, poskladáme stroje a vezieme sa k stredovekému táboru, kde pri mape konzultujeme dnešnú stratégiu. Najprv hore k najvyššiemu bodu a postupne sa budeme snažiť prejazdievať, čo sa bude dať.

Pri výšľape (ne)dobrovoľne volíme najpriamejšiu cestu cez serpentíny a trošku rozbahnenú zvážnicu, ktorej do tela dali aj miestni lesohospodári. Značenie o smere Cyklostôp je umiestnené prevažne na turistických rázcestníkoch. Nám dopomohlo aj prítomné značenie z kola Slovenského pohára v endure, ktoré sa tu pred časom konalo. Dostávame sa pod výšľapový chodník (na mape v pravom hornom rohu), ktorý nás skutočne krásnymi vracačkami privedie až na asfaltovú cestu.

K vrcholu nám ešte niekoľko výškových metrov chýba, avšak vďaka opätovne magickému výšľapu vchádzame do lesa. Nad hlavami pritom nemôžeme prehliadnuť drevenú ceduľku s nápisom „Cyklostopy“ – nuž, sme na dobrej ceste.

Dostávame sa tak až do najvyššieho bodu, 865 m n.m., kde je drevený prístrešok s možnosťou opekať. Odtiaľ štartuje trojica chodníkov. Vydávame sa teda na ten „najviac od ruky“ – jelení. S minimom šliapania naberáme dostatočnú rýchlosť, avšak podklad je parádny – predovšetkým v ihličnatom lese. Niekoľko strmších pasáží, ktoré príjemne spestria plynulosť chodníka a opäť si dáme niekoľko výšľapových serpentín. Potom sa znovu púšťame cez čiastočne listnatý les, ktorý nás obdaril štedrou dávkou lístia, čo uľahčuje výber stopy. Jednostopový trail s korienkami a sem-tam vytŕčajúcimi kamienkami vyčaruje úsmev na našich tvárach – toto sme chceli!

Končíme na asfaltke (na tej istej, ktorú sme pretínali pri výšľape, avšak teraz sme o čosi viac na západ). Nechýba ani výhľad na teraz oparom prekryté Tatry. Vraciame sa späť po stúpajúcej asfaltke až k chodníku, ktorý nás pred chvíľou priniesol na najvyššie miesto – sme tu znova.

Teraz sa púšťame líščím trailom. Má byť o čosi náročnejší. Suché podmienky sú fajn, takže problém s gripom nie je. Trail pokrytý lístím vyvolá niekoľko otáznikov o smere pokračovania trailu, avšak o chvíľku sme opäť v tej správnej stope. Prejdeme asfaltovú cestu a mierime do druhej časti, ktorá ukrýva aj niekoľko strmších pasáží so všadeprítomnými korienkami a skalkami. Ale to je to pravé horsko-cyklistické.

Na konci sa točíme doprava na výšľap k nám už známej asfaltke. Trošku strmší sklon spolu s prítomným blatom sťažuje výstup, ale nie je to nič, čo by sa nedalo prekonať – či už v sedle alebo mimo neho. Na ceste sa poberáme k miestu, ktoré je na mape označené ako „záchranné miesto č. 6“, kde pokračuje vlčí trail.

Vyberáme si ho a naozaj dokonale spracovanými klopenkami a prejazdmi klesáme k bodu, kde budeme mať na výber z niekoľkých variantov. Tento vlčí chodník nie je až tak technicky náročný, ako napríklad líščí. Jednoducho v rytme klesajúceho sklonu využívate krivky zákrut, menšie vlnky a napríklad aj malé drevené premostenia k vyburcovaniu endorfínu v krvi.

Dostávame sa tak k rázcestiu, odkiaľ pokračuje až pätica chodníčkov. Ide o štyri jednosmerné – teda z tohto bodu klesajúce, a jeden obojsmerný, ktorý využijeme pri návrate na toto miesto (tzv. jazvečí trail). Volíme si rysí. Ten je ukážkou mohutných klopeniek v o čosi strmšom teréne, do ktorých sa môžete s istotou oprieť. Nejaký ten malý skok či koreň a po 700 metroch ste na konci. My volíme výšľap po zvážnici a trošku blúdime. Odbočíme doľava na ďalšiu stúpajúcu zvážnicu a dostávame sa do „záchranného bodu č. 7“, odkiaľ sa príjemným transferom cez jazvečí trail presunieme späť na rázcestie.

Skúsime teda ten medvedí, i keď naše schopnosti a vybavenie sú značne poddimenzované pre to, čo nás tu čaká. Prvý „skok“ je v pohode, avšak tie nasledujúce si vyžadujú dostatočnú znalosť svojich síl. Lístie nás opäť mätie, avšak nakoniec sa dostávame na koniec zvážnice (tej, na ktorú sme vyšli z rysieho). Schádzame k autu, dopĺňame vodu, keďže studnička bola suchá a dáme si ešte jeden výšľap na vlčí trail. Skúšame to priamo cez neho s vidinou výšľapového trailu, avšak nakoniec končíme v protismere, keďže nikto nejde, aj proti cyklistickému desatoru vyjdeme touto cestou až na jeho vrchol.

Táto finálna časť vlčieho je veľmi plynulá s možnosťami trošku sa odlepiť od povrchu a využiť bočné štuple aj v klopenkách. Nejaký ten hupík s koreňom, využívanie pekného vlnenia sa trailu a plynule sklesáme až na záver.

Pri aute nám neostáva nič iné, len skonštatovať, že Cyklovňa sa postarala o vybudovanie parádneho „parku“, kedy máte každý trail namotaný na jednom kopci.

Samozrejme, čo sa týka prístupu k trailom, akým bol aj tento posledný, vlčí, všetkými desiatimi by sme privítali také výšľapové spojky, ako bola tá k vrcholu. Ale, to len aby to všetko nebolo také ružové 😊. Pre orientáciu odporúčame aplikáciu Trailforks do mobilu.

Ďakujeme a určite sa vidíme na budúci rok!

Viac v sérii Tip na výlet

Všetky články v sérii Tip na výlet
Táto stránka používa cookies

Viac informácií o spracúvaní vašich osobných údajov na ich základe a o vašich právach nájdete v časti Informácie o spracúvaní osobných údajov pomocou cookies a iných internetových technológií. Nižšie môžete tiež udeliť súhlas so spracúvaním osobných údajov na štatistické a analytické účely používateľského správania.