Dobrodružstvá a výzvy sa v dnešných dňoch príliš nenosia. Svet sa stal dostupným po všetkých stránkach, navykli sme si na pohodlie domova a cestovať môžeme bez väčších problémov. No nemusí to byť vždy tak – niekedy sa treba odhodlať a vykročiť do neznáma.

Zdieľať:

Transcontinental Race (TR) je jedným z unikátnych podujatí, na ktorých si dozaista každý z účastníkov siahne na dno svojich nielen psychických síl. Svojím charakterom nespadá ku krátkotrvajúcim intenzívnym pretekom, pri ktorých sa ráno postavíte na štart a v poobedňajších hodinách už oddychujete pri pivku a guláši. Práve naopak. Vyštartujete síce spoločne s ostatnými pretekármi v jednotný čas z jedného miesta, avšak od tejto chvíle ste vydaný na vlastný úsudok, na vlastné sily a na to, čo si pre vás nasledujúce dni pripravia.

V tomto roku sme sa dočkali už siedmeho vydania TR – skutočného dobrodružstva na dvoch kolesách. Hlavnou myšlienkou organizátorov je precítiť jazdu na bicykli v spojitosti s cestovaním neznámou krajinou, a pritom si vystačiť s vlastnými schopnosťami. Mentálna odolnosť je kľúčová. Štart, štvorica kontrolných bodov a cieľ sú jedinými povinnými údajmi, ktorých sa účastníci musia držať. Zvyšok je na nich.

V minulých rokoch sme zaznamenali viacero nadľudských výkonov, kedy sa tí najrýchlejší na vyše 4 000 km dlhej trati zdržali „len“ niečo vyše osem dní. Spánok je v tomto prípade luxus – oberá jazdca o čas, ktorý by mohol tráviť v sedle bicykla. Avšak, človek nie je stroj. Nedokáže sa oprostiť od emócií, únavy, radosti či frustrácie z toho, ako sa mení jeho okolie a predovšetkým, ako sa mení on sám.

Prekvapením ročníka 2019 bolo otočenie trate – už sa nešlo zo „západu na východ“, ale naopak. Štart v Burgase v Bulharsku vypustil pretekárov na cestu do Brestu vo Francúzsku. Na ceste museli zdolať okrem rovín Francúzska aj nekonečné stúpania v Alpách, keďže jedno z kontrolných stanovíšť bolo na Alpe dʹHuez, jednom z najslávnejších stúpaní Tour de France.

Odštartované do neznáma

Na štartovej čiare stálo v nultý deň pretekov, 26. júla 2019 o 6:00 vyše 260 pretekárov, pripravených čeliť nástrahám trate. Neobvyklý ranný štart (v minulosti sa začínalo v podvečerných hodinách) mal podobu úvodu etapy na jednej z Grand Tours – 5-kilometrový spoločný úsek, vedený doprovodnými vozidlami. V nasledujúcich hodinách sa však všetko zmenilo – celistvý pelotón sa natrhal na (takmer) nekonečného hada jednotlivcov či skupiniek. Tempo si zvolil každý sám. Dôležitá rada na úvod: Neprepáliť to hneď v prvý deň.

Ešte v prvý deň sa na kontrolné stanovište č. 1, vrchol kopca Buzludzha, dostavil ostrieľaný „veterán“ Transcontinental Race, Björn Lenhard. Za tento čiastočný úspech bol ocenený čiapkou pod prilbu, na ktorej bolo vygravírované slovo „LEADER“ (vedúci pretekár). Ako piata sa na KS1 dostavila Fiona Kolbinger, len niečo cez hodinu po Björnovi.

Počas druhého dňa bolo pole rozdelené na nepoznanie. Doterajší líder, Björn Lenhard, sa nezadržateľne vzďaľoval svojím konkurentom, a to aj vďaka šťastiu vo forme absencie defektov či technických porúch, ktoré sprevádzali jeho rivalov už v úvodných kilometroch. Björn sa po krátkej pauze na spánok pri Sofii postupne prepracoval až na KS2 neďaleko mesta Vranje. Okrem druhej čiapky lídra si z nej odnášal aj pocit splnenia značnej časti trate – 750 km za 33 hodín. Nešťastie však na seba nenechalo čakať a aj dominantný prejav Björna bol zmazaný zdravotnými komplikáciami. Na čelo sa tak dostal Jonathan Rankin, ktorý len rýchlo doplnil vodu na KS2 a pokračoval do ďalšieho dňa. Na štvrté miesto sa posunula v tom čase prvá žena, Fiona Kolbinger.

(Björn a Fiona – Björn končí, Fiona pokračuje)

V úvode tretieho dňa prišla nečakaná správa z KS2. Nocujúci Björn Lenhard odstúpil z pretekov kvôli problémom s odretými sedacími partiami, dezorientáciou či pocitom nevoľnosti, ktoré neustupovali. Rozumné rozhodnutie. Prekvapením bol aj nový líder pretekov – spiaceho Jonathana Rankina vo večerných hodinách predbehla Fiona Kolbinger. Sám Björn, ktorý s ňou počas roka trénoval, na jej konto povedal: „Fiona je neskutočne silná, naozaj. Čo viac, je úplnou jazdkyňou. Musíte byť silný, ale na takýchto pretekoch musíte vedieť premýšľať, plánovať a opraviť si bicykel sami.“

V Alpách sa utrpenie ešte len začína

V nasledujúcich dňoch na jazdcov čakala zmena. Roviny a zvlnené cesty južnej Európy mali vystriedať najťažšie stúpania, ktoré náš kontinent ponúka. Presun do Álp bol skúškou, rozhodujúcou o potencionálnom víťazovi, keďže ani za nimi ešte nebolo nič vyhrané. Pri nájazde do Rakúska bol vo vedení stále Jonathan Rankin, avšak to sa malo čoskoro zmeniť. Po piatich dňoch a 1 900 km prišla správa od tohto vedúceho pretekára. „Končím. Moje nohy sa začali „rozkladať“ pre nedostatok lepšieho opisu. Bolo mi cťou.“ (Podľa všetkého išlo o bolesť chodidiel). Na Passo Gardena sa tak do čela dostala Fiona Kolinger, držiaca si odstup niekoľkých desiatok kilometrov na ďalšiu dvojicu pretekárov.

(Fiona v stúpaní na Passo Gardena)

Akou silnou osobnosťou musí byť Fiona? Neopísateľnou. V ôsmy deň pretekov prichádza na predposledné stanovište, KS4 na Alpe d’Huez v poobedných hodinách po tom, ako niekoľko hodín predtým zdolala Col du Télégraphe, Col du Galibier a nakoniec aj Alpe d’Huez. Na svojom konte má 26 hodín spánku za 8 dní, poväčšine v bivaku pri ceste. Na stanici však neodmietne zahrať pár skladieb z Levieho kráľa na miestnom piane. Pohoda v jej podaní by sa azda dala krájať.

(Zahrajte mi tú moju! Alebo si to zahrám sama…)

Ben Davis však nie je ďaleko – Fiona nečaká a po chvíli odchádza naproti finálnemu bodu v Breste. Mnoho pretekárov má problémy so žalúdkom, s neustále pečúcim slnkom, odreninami na sedacích partiách a v neposlednom rade aj s mentálnou motiváciou pokračovať. Nuž, v tomto momente sa rodia nezabudnuteľné zážitky.

(Tri dvojité espressá a trikrát kola. Pre jedného zúfalého pretekára)

Chris Thomas pri príchode na KS4 hodnotil predchádzajúcu noc takto: „Nevzal som si žiadne teplé oblečenie. Nemyslel som si, že ho budem potrebovať. Na vrchu Timmelsjoch som musel poprosiť dvojicu ľudí, aby ma zabalili do môjho spacáku. Pri jazde nadol som vyzeral ako maskot Michelinu.“

(Len pretekár a celý svet)

Začína sa nová sága

V ranných hodinách desiateho dňa TR sa na obzore prázdnej ulice v Breste objavila postava osoby. Bol to obrys Fiony Kolbinger, víťazky Transcontinental Race 2019. Túto svoju cestu Európou prešla od jedného pobrežia k druhému za 10 dní, 2 hodiny a 48 minút. Druhý Ben Davis prichádza vo večerných hodinách toho istého dňa – s 12-hodinovou stratou. O niekoľko hodín na to sa objavuje aj Job Hendrickx, vítaný svojou rodinou.

(Nová hrdinka TCR7)

(Rozloženie pretekárov 8.8.2019 – počas 15. dňa pretekov)

Mnohí pretekári prichádzajú do cieľa po dvanástich, trinástich či viacerých dňoch. Niet sa čomu diviť. S každou hodinou na trati sa únava zvyšuje – a to nielen tá fyzická. Stráviť na cestách dva týždne nie je v žiadnom ohľade ľahké. Tak a čo vy – prihlásite sa na Transcontinental Race 2020 a spoznáte dobrodružnú tvár cyklistiky?

Táto stránka používa cookies

Viac informácií o spracúvaní vašich osobných údajov na ich základe a o vašich právach nájdete v časti Informácie o spracúvaní osobných údajov pomocou cookies a iných internetových technológií. Nižšie môžete tiež udeliť súhlas so spracúvaním osobných údajov na štatistické a analytické účely používateľského správania.