Tretie kolo Škoda BIKE OPEN TOUR hostil Súľov a vynovené trate preverili schopnosti každého, kto má rád skutočné MTB.

Ako inak, už opäť ma ráno víta veľká a slnkom zaliata lúka na parkovanie, veď, kde inde by ste umiestnili toľkých účastníkov, ktorých každoročne pribúda. Po čase autá zmenšujú „voľnú“ plochu a tuším, že tradičné prianie – „aspoň 1 000“ nebude žiadny problém. Poskladám bike a poberám sa na samotnú registráciu. Tá prebieha v budove na námestí a všetko beží ako po masle. Samozrejme nechýba tradičný štartovný balíček, kde potešia drobnosti od partnerov. Medzitým sa už pripravujú sprievodné akcie, kedže to nebude zďaleka len o veľkom počte pretekárov. S nimi príde aj sprievod, ktorý sa dnes nudiť rozhodne nebude – navyše, v takom krásnom prostredí. Všetko mám prichystané, pre istotu si vypíšem na predstavec bufety, hlavne voda bude dnes na nezaplatenie :). Aj preto si radšej ešte strčím do vrecka malú 0,3 l plastovú fľašku na úvod, pretože zrejme na mňa nikto čakať nebude pri čapovaní. Trať ma teda 87 km s prevýšením okolo 3 100 m, ale menu je skutočne bohaté – ďalej tu máme 60 km (2 300 m), 35 km (1 350 m) a 19 km (570 m).

Zo začiatku paráda

Mám také malé deja-vu. Stojím pod nafukovačkou, okolo kopec kamarátov, dobrá nálada a hlavne teplo. Ale, aby to bolo „dokonalé“, chýba ešte minimálne 5°C navyše oproti minulému roku, čo ma aspoň trochu teší. Deviata hodina preč, môžeme vyraziť. A hneď prvá zmena, pretože netočíme doprava, ale opačne a za chvíľu znovu. Všetci „šaltrujeme“ do stojky, ktorá nás postupe privedie na úvodnú obrovskú lúku. O tom, že si dali s prípravou trate záležať, vidím už teraz, keď namiesto tlačenia priamo hore cez ňu, „štrikujeme“ v serpentínach. Obtočíme sa cez Kamenný diel, menší zjazd na vydýchanie a začíname stúpať do sedla pod Bradou. To je ozajstná lahôdka a moje obľúbené stúpanie v Súľove plné koreňov a strmých úsekov, hlavne v závere. Ide sa mi výborne a postupne sa doťahujem dopredu – teda, ak nerátam česko-poľskú skupinu :). Ešte krajší je samozrejme zjazd, kde opäť vidno úpravu stopy, aby všetko bolo jazditeľné a bezpečné bez konárov a lístia. Končíme na hlavnej ceste, kde je čas sa občerstviť z vlastných zásob, aj keď o chvíľu míňame prvý bufet, kde beriem len pohárik vody. V stúpaní do sedla Čierny potok sa pomaličky doťahujem dopredu a na vrchole som už s chalanmi – Vladom Hojdíkom, Braňom Sivákom a Michalom Strakom, s ktorými vytvorím na pomerne dlhý čas skupinku. V zjazdoch im trochu odskakujem, predsa len, full je full a hlavne v Súľove podľa mňa skutočne výhoda. Umožní doslova letieť cez kamene a všetky „drncajúce“ úseky, ktorých tu je viac než dosť.

Prejazd cez fun-zone

V poriadne rýchlom zjazde sa blížime späť k Súľovu, čo je vždy zážitok. Z vrchu vidím, ako už čakajú na štart jazdci na 35 km a hlavne poriadnu kopu ľudí. Takto prechádzam popred všetkých na nejakom 6. mieste a užívam si povzbudzovanie, čo vždy dodá energiu. Na asfalte sa zase „zlepíme“ dokopy a môžeme vyraziť do sedla Patúch. Možno si niektorí ešte pamätajú minulý rok ten krásny zjazd do Zbyňova po skalách a kamenných platniach. Nuž, ten tu bol dovtedy, kým sa nerozhodli z toho spraviť na jar cestu pre traktory a všetko „zarovnať“ so zemou… Opäť si vytvorím náskok, takže v kopci si trochu vydýchnem, než sa zase zlepíme, teraz už o jedného menej, pretože Mišo mal defekt. Priznám sa, že bufety som si vypísal podľa kilometrov, ale nepozrel na mape, kde sú, takže zisťujem, že v Kňazovej Lehote žiadny nečaká – aj keď sme na 38. kilometri.

Hlavne, že tesne predtým kopnem do seba zvyšok bidonu :). Trochu nemilé prekvapenie, ale aspoň môžem do ďalšieho kopca fučať o 0,5 kg ľahší :). Kamarátovu priateľku na vrchole prosím o glg z fľaše a valím ďalej. Bufet je v neďalekom Babkove, kde si už beriem „plnú“. Stále to ide výborne, v kopcoch som na čele skupiny, a tak je tomu aj späť do sedla Patúch. Po krásnom zjazde a menšej motanici po lesíku nás vypľuje na úvodnú lúku. Ten pohľad, ako sa hore vinie obrovský had jazdcov v serpentínach, stojí skutočne za to. Až teraz si uvedomujem, že tých cca 1 300 ľudí naozaj nie je prehnané číslo. Na bufete radšej beriem zase vodu, aj keď mi ešte zostalo pomerne dosť a moji kolegovia sa mi vzdialia. Doteraz sa mi šlo výborne, ale akonáhle naskočím do sedla, už to nie je ako predtým. Nejde to vyslovene zle, no malý kúsok tam chýba – a hlavne začínam cítiť, že je naozaj teplo. Do sedla Roháč teda obiehame množstvo jazdcov z kratších trás, ale musím poďakovať, že vždy sa našla cesta, ak človek poprosil o stopu – alebo skôr teda zamrmlal :).

Singletrack ako odmena

Na cca 62. kilometri nás čaká ďalšia lahôdka. Krásny singletrack, ktorý musel potešiť naozaj každého, bez ohľadu na to, koľko mal „nakúpene“ :). Ten nás doviedol do Hričovského Podhradia, kde čakala aj občerstvovačka. Na nej ma dobieha kamarát Dano Kučera, s ktorým pokračujem do skutočne hrozného stúpania na Rôsoviny. Práve v ňom sa mi ide totiž úplne najhoršie, navyše je dosť dlhé a v úvode vedie po krásne vypečenej a strmej lúke – teda ideálna kombinácia :). Už si začínam liať vodu za krk a Dano sa mi pomaličky stráca. Miestami sa mi dokonca trochu zatvárajú oči, ale hovorím si, že to musím vybojovať hore. Dobieha ma Mišo Straka a spolu pokračujeme cez vrchol do krásneho singla. A opäť parádna práca organizátorov. Najstrmejšie miesta boli upravené do serpentín, aby sa všetko dalo šliapať, celý povrch bol krásne vyčistený – ešte na jar tu bol asi meter lístia a samé konáre. Singláč pokračuje do pekného zjazdu cez les, ktorý sa mení na zjazd rýchly a kamenistý – ten nás privádza na posledný bufet do Hlbokého nad Váhom.

Pár slov k trati

Ešte, než prídeme do cieľa, nedá mi spraviť malé intermezzo k trati. Tá bola totiž skutočne parádna a podľa mňa v tejto podobe najkrajšia u nás. Mala totiž úplne všetko – náročné stúpania (dlhé, krátke), prírodné traily, kamene, lúky, korene, single také aj onaké. Navyše bola spravená a upravená tak, aby sa dala jazdiť a mala hlavne „flow“. Bola náročná a pritom skutočne zábavná a využila ponúknuté prostredie na maximum. Keďže zďaleka nie som jediný, kto mal tento názor, musím jedine zložiť poklonu za skvelú robotu…

Opekanie

Čaká ma už len posledný kopec – ešte šťastie, že Slavo Strečanský (hlavný organizátor) upravil záver oproti minulému roku do ľudskej podoby. Čaká nás síce znovu sedlo pod Bradou, ale z neho už len zjazd nadol. To mi dáva morálne sily, pretože, keď ma pália chodidlá, viem, že už to je naozaj zlé. Pred sebou ani za sebou nevidím nikoho z dlhej a len sa ťahám očami k vrcholu, ktorý nie a nie prísť :). Konečne! Zjazd po koreňoch popod skaly je opäť odmena, aj keď treba mať trochu „rozum“ pri obiehaní pomalších z kratšieho variantu. Už žiadny kopec, len trochu asfaltu do cieľa a je po všetkom… Každopádne, v cieli mám fakt dosť a lejem si vodu na hlavu, následne hľadám tieň ako pes a len sa zvalím na stoličku. Z celkového víťazstva sa nakoniec radoval výborný Poliak Piotr Brzózka v čase 4:06 hod. a tí, ktorí trochu sledujú maratónsku scénu dobre vedia, o koho sa jedná. Celkovo sa na všetkých tratiach zúčastnilo 1 292 štartujúcich a úspešne dokončilo 1 254 takže rekord bez problémov padol…

Výsledky nájdete tu.

Dobrá nálada všade okolo
Po nejakom čase sa už dám dokopy a prvé, čo mi udrie do očí, je množstvo ľudí všade naokolo ako na nejakej púti. Naozaj to žije rôznymi sprievodnými akciami a panuje výborná nálada. Všade sa niečo deje, podáva občerstvenie, debatuje. Počas toho, ako sme jazdili, ľudí zabavil Ján Kočiš svojím vydareným vystúpením plným trikov – predsa len, cyklistika nie je len o šliapaní do kopca :). Mňa poteší obrovské umývacie centrum zo Stupavského maratónu, ktoré má dokopy 16 wapiek a kde si hneď môžem opláchnuť svoj stroj. Čakať vo fronte na slnku by sa mi vážne nechcelo. Vo švíkoch praská aj úschovňa bicyklov, ktorá sa naplnila úplne na max – teda 800 bicyklov. Vďaka tomu sa ľudia s nimi nemotajú a nemusia ich opierať kade-tade, ak idú na jedlo a nejaké to pivko. No a nechýbalo vystúpenie najkrajšej dievčenskej rockovej skupiny Poison Candy rocks, ktoré pomohlo dotvoriť skutočne „pohodovú“ atmosféru. Stačilo si len sadnúť a a vychutnať si to alebo rozobrať s priateľmi či rodinou zážitky z trate. Potom už nechýba samozrejme vyhlásenie najlepších a tradične veľmi bohatá tombola, takže sa niekomu ušli pekné ceny, aj keď išiel skôr naproti zážitkom ako výsledkom :).

Všetky fotografie si môžete pozrieť tu.

Zrejme som už všetko podstatné povedal, no nedá mi ešte malé zhrnutie. Tento rok sa trať skutočne podarila a rovnako celé podujatie. Nehovorím to len ako „skoro“ domáci, ale podobný názor mal každý. koho som stretol. Za mňa teda jednoznačne palec hore, sobotu som si užil skutočne naplno. A nezabudnite, že 29. júla sa koná 4. kolo Škoda BIKE OPEN TOUR v Stupave, kde sa tiež minulý rok dvíhal prach – uvidíme, čo nás čaká teraz, ale jedno je isté. Opäť to bude zábava, tak neváhajte a príďte si zajazdiť.